Everesting – prvý a posledný (?)

Čo všetko sa môže na Everestingu pokaziť ešte predtým, ako sa vôbec začne?

O Everestingu sme sa s Liv rozprávali už od minulého roka (2021). Keď sme zistili, že by sme ho obe radi vyskúšali, dali sme si termín v máji 2022 s tým, že sme mali veľa času sa naň pripraviť. Liv si klasicky dávala svoje ultra sólo jazdy a ja som „bušila“ Alpe du Zwift niekoľkokrát za sebou. Cítili sme sa dobre, termín sa blížil. Tesne predtým sme išli na výlet na predĺžený víkend na Malorku a mne sa pár týždňov po návrate objavil problém s kolenom, ktorý spôsoboval bolesti pri bicyklovaní. Everesting bol nepredstaviteľný a tak sme to s Liv odložili.

Raz, počas leta, sa ma Liv opýtala, či nechcem dať Everesting pár dní pred navrhovaných termínom, necítila som sa však pripravená, tak sa to nepodarilo. Keď som sa opäť dostala do cyklorutiny, napísala som Liv týždeň pred L’Etape Slovakia, aké má plány na víkend. Mali sme vysnívanú Skalku pri Kremnici – ideálny sklon, perfektný asfalt, možnosť dobre situovaného zázemia (auto). Bol však jediný problém. Počasie. Na celý víkend totiž hlásili búrky a dážď.

Pár dní pred

Predstava o šliapaní do kopca za stáleho dažďa neznela lákavo a tak sme začali hľadať alternatívu na miestach, kde nemalo pršať. Mračná sa mali začať trhať na území medzi Grazom a Klagenfurtom. Tak som našla kopec menom Kumberg. Mal to byť celkom pekný kopec, 8,8 km, 524 metrov prevýšenia. Ubytovanie blízko, už to začalo vyzerať nádejne. Pokus o Everesting sme mali naplánovaný na nedeľu, ubytovanie zarezervované a odchod naplánovaný na sobotu podvečer.

Držanie sa spolu sa ukázalo ako dobrá stratégia, hlavne v noci, kde sa les premenil na strašidelné miesto...

Keď sme v sobotu ráno pozreli počasie, zrážky už hlásili aj na Kumbergu. Beznádejnosť. Tak sme urobili to isté, ako pri hľadaní Kumbergu. Náhodne vybrať kopec, ešte ďalej za Grazom. Kopec, ktorého názov mi robí doteraz problémy. Klippitztörl. Profil kopca bol už jemne stažený, priemer 8,5 %. Neboli sme nadšené, ale išli sme do toho. Aby ste si nemysleli, že to išlo ľahko, tak ubytovanie pod kopcom sme nestihli včas zarezervovať a niekto nám ho vyfúkol spod nosa. A ešte k tomu sa mi pri vyzdvihnutí Liv vybila batéria na aute. Perfektný začiatok.

Pár hodín pred

Predtým, ako sme sa zložili na ubytovaní, sme si išli autom prezrieť kopec, kde sme mali stráviť nasledujúci deň zopár dlhých hodín. A veru, ten kopec bol presne to, čo sme nechceli. Strmý a dlhý. Už však nebol priestor na zmenu.

Spali sme autom 37 minút od základne Everestingu. Teda, „spali“. Keď sme sa pána na recepcii opýtali, či bude problém, ak odídeme o 2, myslel si, že myslíme o 2 poobede. Ešte niekoľkokrát sa spýtal: „Aber warum?“ a už sme mali kľud.

Deň D

Vybalili sme sa. Pretriedili sme veci na ďalší deň, párkrát sme pozreli počasie a išli sme spať o 22:00. Budík 2:30, naložiť auto a presunúť sa na lokáciu. Chceli sme začať o 4 ale rozloženie nám trvalo trochu dlhšie a tak sme vyrazili okolo 4:20.


Bola príjemná zima, prvýkrát sa išlo ťažšie, kým sa nohy rozohriali a zvykli si na strmší sklon. Ale druhýkrát sme si to obe už užili. Vlastne si už ani nepamätám rozdiely medzi výstupmi 2. - 7. Všetky sa nám išli relatívne dobre. Výstup nám trval približne hodinu a dole približne 10-15 minút. Po každom koliečku sme pekne jedli. Ovocie, lepeňáky, dokonca aj polievku s ryžou. Káva, čaj, voda, džúsy... Hody ako pre celú ulicu...A moju obľúbenú špecialitku – čučoriedky s trstinovou melasou a arašidovým maslom (vyskúšajte!).


Autá tiež nerobili veľký problém, premávka jemne zhustla okolo obeda, ale potom sa opäť preriedila a my už sme mohli „hadíkovať“ po ceste – ísť zo strany na stranu cesty, iba aby sme si zjemnili sklon. Ale ako naschvál išlo vždy najviac áut do tých najstrmších úsekov a tak sme boli nútené vyslovene dupať.


Ešte pred Everestingom sme sa rozprávali,

Nespali sme už skoro 24 hodín a mne už sa zatvárali oči.

že nevieme, či budeme chodiť hore-dole spolu alebo zvlášť. Pri takýchto náročných aktivitách je dôležité počúvať vlastné telo a menej sa prispôsobovať. Tak sme to nechali na náhodu. Nakoniec sme sa všetky výstupy držali spolu, raz bola jedna vpredu, raz druhá. Ale hore sme sa pár sekúnd počkali a pokračovali sme spolu na ceste nadol. Držanie sa spolu sa ukázalo ako dobrá stratégia, hlavne v noci, kde sa les premenil na strašidelné miesto (aspoň pre mňa).


Po pár opakovaniach sme začínali mať aj rutinu, napríklad - presne na ktorom mieste si dáme dole bundu alebo vestu.

Support

Na 17:00 sme mali dohodnutú podporu – moju maminu a priateľa. Starali sa o doplnenie zásob, nakrájali nám melón, pripravili teplý čaj a kávu. Už sa začalo stmievať.


Približne na 5. km bol jeden hostinec, v ktorom sa svietilo. Bol to môj mentálny oporný bod, keďže tam končil najstrmší úsek. Vždy som sa na hostinec tešila. Bol za zákrutou, na lúke a keď som vychádzala spoza zákruty, bolo to moje „svietelko nádeje“. Keď sme tam však išli okolo polnoci, svetlá v hostinci už boli zhasnuté a s nimi zhasla aj moja pozitívna nálada.

Priateľ si so sebou zobral cestný bicykel a vyšiel s nami výstup č. 11 a č. 13 – bola to príjemná zmena. Zjazd č. 13 bol náročný. Nespali sme už skoro 24 hodín a mne už sa zatvárali oči. Čo nebolo najlepšie, keďže okolo nás bol les a šanca na stret so srnkou, jeleňom či zajacom bola viac a viac pravdepodobnejšia.

Ale čo by to bolo za výzvu, keby nás to nepotrápilo?

Posledný výstup bol už čisto z morálky. Išli sme veľmi pomaly. Veľmi. Mamina s priateľom išli autom za nami, občas nás predbehli a natočili. Mňa už bolelo koleno z toho dupania do strmých rámp a už som chcela veľmi skončiť. Na poslednom výstupe som už prevažne ťahala iba pravou nohou, ľavá pri každom šliapnutí bolela. Nakoniec sme nastúpali 9 289 m na 223 km. Dostúpali sme, povedali sme si, že už nikdy viac to nezopakujeme a bezpečne sme kopec aj dozjazdovali. Bolo približne 1:30. Takže sme boli 23 hodín hore a ešte nás čakala cesta späť. Vďaka našej podpore sme sa bezpečne dostali domov tesne pred 7. ráno. Jedna z nás išla do postele, druhá do roboty.

Zhrnutie

Trápila som sa? Trochu. Úprimne povedané, čakala som, že sa budem trápiť viac. Úspešne sa mi podarilo vypnúť hlavu na viac ako polovicu výstupov a tak som sa reálne trápila iba 2 výstupy. Ale čo by to bolo za výzvu, keby nás to nepotrápilo?

Aktivitu sme hneď pridali na Everesting Hall of fame a 2 dni po požiadaní o uznanie nám jazdu odobrili a zapísali nás. A tak sme sa s Liv stali prvé Slovenky, ktoré dokončili Everesting na cestných bicykloch. Zrhnutie vo videoforme si môžete pozrieť na tomto videu. Link na aktivitu na Strave.

P.S.: Neodporúčam ísť hneď po Everestingu do práce.