Škoda Slovenský raj - Slovenský pohár

Maratón v Slovenskom raji nepatrí medzi najtechnickejšie podujatie u nás, avšak medzi bikermi sú to známe a dobre pripravené preteky v národnom parku na východe Slovenska.

Vďaka dlhoročnej skúsenosti organizátorov a výnimočnému prostrediu má svoje stabilné miesto v kalendári Škoda série. Búšenie v dlhých stúpaniach a lesných „šoto“ zjazdoch dá vskutku zabrať, aj keď sa to podľa profilu nezdá.

V prvú júnovú sobotu, presne týždeň po odpaľovačke menom Sliezsky kráľ, sa prichádzam registrovať do Podlesku, kde to tradične celé vypukne. Zima pod Tatrami bola intenzívna, konečne zavreli dvere na chladničke a z nie ideálneho „jarného“ tréningu sa s úsmevom vrhám na prvý maratón tohto roku.

Rozhodol som sa, že po 7. rokoch jazdenia dlhej trate si tentokrát Raj užijem aj na tunajšej 50-ke. Minuloročným defektom a wellnesom v žihľave pri páde by som rád pretrhol šnúru či doslova klbko smoly.

Neveril som tomu, ale všetci sme sa tu pomestili

Sobotné ráno začínam príjazdom z Popradu o 9:30. Aj keď Podlesok mám tak na 30 minút jazdy bicyklom, neriskujem, únava z tepla by ma dnes mohla potrápiť. S úsmevom spomínam na jeden ročník, keď som si čas zle rozplánoval a na štart pretekov som prišiel 10 minút pred jeho začiatkom – bol som vtedy súci na uterák.

Areál pod lesom je už slušne zaplnený, parkoviská praskajú vo švíkoch aj vďaka rokline Suchá Belá, do ktorej sa chystá zástup turistov. Chalani na dlhej trase si už dávajú do tela, kým sa my po rýchlej registrácii malátne šuchceme a pripravujeme na osedlanie našich dvojkolesových tátošov.

Medzitým si moja Zuzka išla omrknúť zázemie, či aj tento rok prebieha testovačka e-bikov a či sú v štartovacom balíčku sľubované čipsy. Ak áno, tak je kruh života v poriadku a ja mám povolené pretekať.

S čistým svedomím, že som dnes urobil všetko, vyrážam na štart. Slnko neúprosne stupňuje svoju intenzitu, výstrel naplánovaný na 10:30 som veru roky nezažil, nuž musím sa tomu prispôsobiť a oblievam sa studenou vodou.

Mohlo sa mi toto opäť stať?

Srdcový tep stúpol, čo znamená, že je odštartované. Bezpečnostné vozidlo nás prevedie obcou Hrabušice, atmosféra v balíku je nervózna, tieto momenty si pýtali pády – a to sa aj stalo. Na konci dediny auto zatočí k družstvu – dostávame zelenú.

Prvé rýchle prašné kilometre popod les k stúpaniu na Tomášovský výhľad sú proti vetru. Nikomu to evidentne nesedí, teším sa na kopec, kde sa pozičné pole ukľudní. Balík sa na chvíľu akoby zastaví a vôľa ťahať pod lesom je na bode mrazu. Zozadu sa chalani logicky tlačia dopredu, čo je prudko nebezpečné. Aj v tomto mieste som za tie roky zažil nehody ako z hororu.

Situácia je už príliš nebezpečná, beriem s Michalom a Filipom nohy na plecia a naťahujeme balík. V prvom stúpaní sa ide hrana, ja však nestačím a dostávam sa k obmedzovaču. Tepy nekorešpondujú s plánom a tak zaraďujem vyčkávací mód, čo sa ukázalo ako zlé rozhodnutie. Klbko smoly sa aj tento rok zamotáva.

Slučkou okolo Tomášovského výhľadu ostávam niekde za desiatkou v 4- člennej skupine. Prvý z partie v hustom lese na križovatke do zjazdu zle odbočil a už je vymaľované. Netrvalo to dlho, ale „keď sa stretnú slepý s hluchým, tvoria dokonalú súhru“. Po chvíľke mi cvakne, že sme asi na náučnom chodníku k prielomu Hornádu.

Mentálnu vzpruhu neabsolvovať dlhé kopce prijímam s radosťou.

Ešte túžobne očakávam „faborku“, ako keď sa zahryznete do buchty z obchodu, žujete to cesto, ale sladká bohatá náplň tam nie je... Váham, či sa nevrátim, keď však počujem maďarčinu s angličtinou, celé mi to dopne. Napokon sa krkolomnou obchádzkou spolu s Maďarom napojíme na Ďurkovci, žiaľ, som prepadnutý niekde v tretej desiatke.

Špliechanec do tváre zabral

Na Čingov k železnému mostu ponad rieku Hornád, čo je mimochodom veľmi krásne miesto, zbieram motiváciu, aby ma nasledujúci osviežujúci prejazd brodom opäť nakopol. Minulý rok tu po prudkých lejakoch bola voda akurát po pás, dnes v Slovenskom raji panujú ideálne podmienky, bola by škoda to zabaliť.

Pod najdlhšie stúpanie na Medvedej hlave si kúsok orazím a zveziem sa v početnej skupine jazdcov. Nasleduje výstup po dlhej krútiacej sa asfaltke. Pred sebou vidím množstvo pretekárov, vysoké stromy lemujúce trasu chránia naše hlavy pred úpekom. Snažím sa o trvalo udržateľné tempo.

Človek má po predošlej chybe tendenciu rýchlo sa vrátiť, žiaľ, to býva cieľom k zavareniu nôh. Mám momenty, keď by som aj išiel, ale v hlave si hovorím: „Neblázni, o nič nejde.“ Aj keď obieham viacero jazdcov, časom sa intervaly medzi nimi predlžujú a je čoraz náročnejšie sa posúvať dopredu.


Po výstupe na vrchol Medveďky s bufetom dobieham domáceho matadora Mira a čakám, či vytvoríme skupinu. Stúpanie sa láme do zjazdu. Zvážnica mení svoj profil a na moje počudovanie je všade sucho, iba zriedkakedy ovlhčím plášte lesným potôčikom.

Miro nemá svoj deň a tak je to už iba na mne. Pred sebou mám stále mladého šľachovitého Maďara, ktorý si to napokon v lesnej džungli pred stúpaním pod Hýľom vypapká naplno. V zjazde divne prechádza mimo ideálnu stopu, kríky tunajšieho porastu ho šľahajú do rúk a ja pozerám, čo to tam stvára. Dostáva defekt v tom najhoršom mieste, dáva sa na stranu – púšťa ma pred seba.


Pred príchodom na planinu Geravy stihnem obehnúť pár cyklistov-turistov, neviem, kto je kto. Za každým z nich sa obzriem, či má alebo nemá štartové číslo a vravím si, že aj turista sa počíta. Prejazdom najvyššieho bodu okruhu na Poľane (1 080 m n. m.) sa vietor rozhodne zafúkať, čo razom robí jazdu náročnejšou. Vzhliadam do diaľky, či nezazriem niekoho, za koho by som sa pomyselne zavesil.

Druhá polovica je rýchlejšia

Poháňa ma však fakt, že sa cítim dobre, umieračik dnes nie je na programe. Nasleduje druhá polovica maratónu, zväčša dole kopcom. Z ľavej strany míňame lanovku na Geravách, prichádzam na miesto, kde sa krátka a dlhá trasa rozdvojujú. Mentálnu vzpruhu neabsolvovať dlhé kopce prijímam s radosťou, púšťam sa na smer Glacká cesta.

Podmienky na trati boli luxusné, priam dokonalé.

Už hodnú chvíľu idem sám a stretávam len turistov, ktorých je tu dnes ako maku. Parkoviská na Podlesku sa nedali viac nafúknuť. Kto mohol a chcel, slnečnú sobotu strávil v chladných roklinách.


Pred najdlhším klesaním na Kláštorisko ma čaká ešte jeden krátky a výživný kopček v tvare slimáka. Vďaka wattmetru si snažím silu rozložiť, nohy nie sú čerstvé, hádžem do seba magnézium. Zapíjam ho všetkou vodou, ktorá mi ešte zostala. Tempo už nie je ideálne, ale stále cítim, že v nohách niečo mám. Posledný bufet na Malej Poľane, ktorý veľa ľudí kritizuje pre jeho polohu, ma ešte zachráni. Obsluha na bufete mi ukážkovo podá 2 poháre s vodou, za čo im ďakujem.

Lietajúci koberec mohol byť výhoda, ale nie vždy

Do nasledujúceho rýchleho zjazdu vchádzam s pocitom, že si to chcem užiť. Na širokom turistickom chodníku sa spoločne delíme o miesto zo zástupom turistov ako v Indii. Fandia a zároveň bezpečne kráčajú po boku, aby sme si my mohli naplno vychutnať možnosť prefrčať skalnými úsekmi bez kolízie. Túto pasáž si vychutnávam najviac, len dúfam, aby som nikde nesekol plášť, ako tomu bolo pred rokom.


Náročná cesta pripomínajúca kamenný potok je zradná, dá sa tu veľa získať, ale aj stratiť. Neviem, ako je to možné, ale najlepší čas tu držím z doby, keď som jazdil na HT. To som bol ale mladý a niekedy som jazdil formou kamikadze. Dnes už zatínam zuby, aby mi plomby nevypadli a kosti držali pokope.

Vrstevnice pod kolesami sa vyrovnajú a prichádzame k zrúcanine Kartuziánskeho kláštora na Kláštorisku. Posúvam sa ešte o jednu pozíciu dopredu a keď je jasné, že sa už nič nezmení, bezpečne prechádzam posledným úsekom po šmykľavej šotoline, kde sa ešte zbiera zo zeme padnutý cyklista. Pýtam sa ho, či žije. „Žijem.“ A tak príchodom do cieľa ukončujem dnešný deň na 11. mieste s časom 2:18.30.


Zablúdenie na začiatku zamrzí, nuž smola sa mi tu lepí na kolesá, ale dobrý pocit, že som nikde „nevykapal“, vo mne zanecháva pozitívnu stopu. Keď už nič, tak som si výborne zatrénoval, bicykel fungoval ako hodinky a podmienky na trati boli luxusné, priam dokonalé. V cieli na mňa čakala spokojná Zuzka, ktorá si tiež užila testovaciu jazdu až na Tomášovský výhľad.

Dôležitý bol správny feeling – a ten sa dostavil

Poriadne mi vyschlo v krku, na stoloch po dojazde vezmem 4 poháre vody a rovno smerujem na vapky umyť prach bez nánosov blata, čo potešilo. Komu nešlo len o technické jazdenie na singláčoch, brutálne stojky a náročneé zjazdy, tak si dnešný deň musel užiť. Do sediel sa tu driapu všetky vekové kategórie, čo poteší každého organizátora. V cieli si to ešte deti nekompromisne rozdajú koleso na koleso, aby hrdo hájili rodinnú česť po tom, čo ich rodičia okúsili pot a radosť z výborne zvládnutého maratónu. Jednoducho dokonalá oslava cyklistiky úplne pre každého.


Čo k tomu dodať? Maratónske pocity – tie si musí každý zažiť na vlastnej koži. Moment na Tomášovskom výhľade ma v tú chvíľu mrzel, ale nasledujúci priebeh som si už náramne užíval. V cieli si vychutnám famózne bryndzové halušky, ktoré do mňa padali ako do studne. Pozdravím známych, vymením si zážitky a je mi jasné, že budúci ročník umocním jazdou bez chýb a všetci sa tu opäť s radosťou stretneme.


Aby som nezabudol, spomeniem víťazov, ale aj to, že okrem horských bicyklov si tu mohli zajazdiť e-biky aj gravel kategória. Na našej polovičnej trati si prvenstvo odnáša Filip Greš s časom 2:07:46, ženám kraľovala Timea Raábová s časom 2:45:55. Na dlhej si prvé miesto a celkové víťazstvo pripisuje Jakub Jenčuš s časom 2:37:58, najrýchlejšia žena bola Bianka Babačová s časom 3:45:36.


Celkové výsledky nájdete na tomto odkaze.
Fotografie z podujatia nájdete na tomto odkaze.