Istrofinal Snežnický MTB maratón

Uhladené chodníčky, priemerná rýchlosť cez 20 km/h a všetko ubieha ako v zrýchlenom filme? Zabudni. Kysucká vrchovina je o niečom úplne inom. A to sa mi páči.

Viete, čo si predstavujem pod slovným spojením „poctivé MTB“? Že pod kolesami skutočne cítim terén. Kamene, korene a všetko, čo chce jazdca prirodzeným spôsobom spomaliť a vyhodiť ho zo sedla. 🙂 A on musí vynaložiť úsilie, aby svoju energiu čo najlepšie premenil na pohyb vpred. S tým, ako sa všetko robí ľahším, ma skutočne teší, že za domom máme podujatie a partiu, ktorá podobnému trendu odoláva.

13. ročník Snežnického maratónu ma opäť presvedčil, že si nenamýšľam. Podobné správy sa ku mne dostali od viacerých kamarátov, ktorí tento rok prišli po prvý raz. Dôvodom bolo, že v rovnakom termíne sa po minulé roky vždy konal aj MTB maratón v Košiciach – lenže v roku 2026 sa už nekonal.

Trochu im aj závidím, pretože tak mohli zažiť trať po prvý raz a navyše v tejto aktuálnej podobe, ktorú smelo hodnotím ako najťažšiu u nás z hľadiska kombinácie techniky, raw terénu a prevýšenia na daný počet kilometrov.

Zrazu sa cesta proti vám doslova postaví a pojem 26 % dostáva reálne rozmery.

Ako to už býva, týždeň predtým po očku sledujem vývoj počasia. Všade je sucho, ale ešte teraz mám celkom svieže spomienky na minulý ročník – po silnom daždi vtedy dostala trať nový rozmer, rovnako ako následné čistenie. 🙂 Na druhej strane sa mi v takých podmienkach darilo, ale radšej zostanem pri tom prachu.


Sobota ráno, vonku vidím mokrú cestu a zvoní mi telefón – Tomáš Višnovský. Že či beriem HT-čko, keďže bude blato a ešte sa valí nejaký mordor na radare. Ešte raz sa pozriem vonku, ale vidím, že pod stromami je stále to isté sucho a prach ako večer. Žiadny poplach, držím sa plánu.

Jediná úprava, ktorú som ako poistku večer spravil, bolo nahodenie naozaj agresívneho plášťa dopredu. Zrak mi skočil na Conti Cross King 2,3, ktorý už neraz veľmi dobre poslúžil, tak išiel opäť po dlhom čase do akcie.

Po príchode do Snežnice vidím, že počasie nikoho veľmi neodradilo – regulovčík ma odparkuje ešte pred dedinou pri ceste a všade vidím autá plné bikerov, mladých bikerov, detí. Skvelé, tak to má byť.

Špecifikom Snežnice je umiestnenie zázemia, ktoré sa stalo už legendárnym. Nuž je v poriadnom kopci, ktorý tvorí aj samotný záver a bude patriť medzi najdlhšie metre, aké ste kedy na biku zažili. Opäť trochu závidím tým, čo idú po prvýkrát, lebo vtedy je zážitok najsilnejší. 🙂

Nabitý štart

Zrejme najviac začína mrholiť tesne pred štartom, no stále som pevne presvedčený (ako domáci), že toľko vody jednoducho nemohlo spadnúť a v teréne bude dobre. Čaká nás teda 56 km s prevýšením cca 1850 metrov.

Špecifikom je spoločný štart s kratšou traťou, ktorá sa po cca 25 km oddelí. Výsledkom je poriadne nabité štartové pole, pričom konkurencia sa zišla zrejme lepšia ako na majstrákoch. 🙂 Základom bude „prežiť“ prejazd dedinou a potom už sa terén postará o prirodzenú selekciu... taký je plán.


Po štarte vždy tak trochu bojujem so „stratégiou“. Nechcem ísť cez hranu, pretože už som zažil, ako ma následne pekne vyplo, ale rovnako sa nedá ísť nejaké rovnomerné a stabilné tempo ako povedzme na Horalovi.

Tam sa nechodia len tak pretočiť nohy... tam sa chodí driapať.

Úvodné kopce sú totiž všetko strmé výšvihy, kde človek musí zabrať a hlavne po nich nasledujú traily a chodníčky. Ideálna kombinácia pre mňa, je malá medzera pred koncom stúpania, ktorú si potom dolepím v zjazde. Takto sa pekne posúvať dopredu a využívať náročnejší terén.

Minulý rok ma podobná stratégia vyniesla na celkové 6. miesto vďaka blatu. Teraz sú tie posuny horšie, pretože sa ide rýchlejšie a nie vždy mi to vyjde podľa predstáv. No a môžem povedať, že v teréne máme dokonalé podmienky a medzitým prestalo aj mrholiť.


Skvelým spestrením maratónu je prejazd cez zázemie po cca 14 km. Teda ešte mu predchádza 1. časť trailu okolo Vreteňa a „zošup“ po kamenistej ceste, kde vždy minimálne 2-3 jazdci dostanú defekt. Tento rok nie je výnimkou, vidím napríklad Peťa Živčáka – paradoxom je, že presne o tomto mieste som mu pred štartom hovoril.

Prejazd Snežnicou je tradične v skvelej atmosfére, neletíme totiž hneď do lesa, ale pekne pomedzi pásky sa motáme a naberáme metre za silného povzbudzovania. Keď opadne adrenalín z prejazdu, človek si hneď uvedomí, že sa opäť driape do strmého kopca po kameňoch. U mňa pri mojich 86 kg to znamená, že buď idem aspoň 360 wattov, alebo môžem začať tlačiť. 🙂

Opäť sa napojíme na singletrail okolo Vreteňa, kde vidno kus roboty, ktorú chalani v rámci prípravy trate spravili. Čistenie, kosenie, úprava lebo ťažba. To zďaleka nie je jediné miesto, len sa nechcem už potom opakovať. V technickom zjazde sa potom viem pekne posúvať a sťahovať prípadné medzery. No hlavne je to super zábava.

Ide to, alebo nejde?

Cca na 19. kilometri začína asfaltka na Ostré, čo znamená na dlhší čas prechod zo singlov do „ťahu“. Snažím sa chytiť tempo, kúsok pred sebou ešte vidím čelo z kratšej trasy. Paradoxne asi najväčšia kríza na mňa prichádza v mieste, ktoré by mi malo dokonale sedieť.

Mám na mysli úsek okolo Gašovho vrchu, čo je taká jemne stúpajúca a rozbitá zvážnica vysypaná kameňmi. Namiesto toho, aby som konečne využil svoje kg a watty, tak začínam jemne cúvať a idú cezo mňa ostatní. Nepociťujem klasickú krízu, len akoby moje nohy nechceli tlačiť ťažší prevod a zrejme v nich zostala pamiatka na súboj so Samom Kováčom na Kráľovej holi. 🙂 Neváham a pre istotu dávam ešte jeden extra gél... uvidíme.

Čaká nás zjazd ku kaplnke nad Vadičovom, raketovým tempom ho preletím a stihnem si ešte vychutnať pohľad na hrebeň Malej Fatry. A inak medzičasom už vyšlo slniečko a po nejakom daždi či vode ani stopy.

Pri kaplnke sa oddeľuje krátka trasa a v danom momente im aj trochu závidím. 🙂 Po zjazde sa dolepím na kamaráta Vlada Jelínka, ale v jemne stúpajúcom asfalte cez Vadičov mi zase odíde. Ok, teraz treba zabojovať a vyškriabať sa znovu hore. Asi 20 minút sa vo mne bije pocit, že to vôbec nejde, s pocitom, že to vlastne nie je zlé. No pohľad na Garmin, kde si pred každým stúpaním stlačím „kolo“, mi vždy dáva jasnú odpoveď.

Čo si ale vychutnávam, to sú podmienky a trať. Teraz ideme ďalším dlhým singletrailom, korene, divočina... Ako vravím, jednoducho MTB. Ideálny terén pre BMC a stredný mód odpruženia, kde na dlhý čas nemusím nič riešiť. Stačí „len“ šliapať. 🙂 Navyše v jeho polovici dorážam opäť Vlada a vidím v diaľke aj ďalších, čo vždy poteší.

Domáca legenda

V teréne po hrebeni naberáme západný smer, čo znamená jediné: blíži sa domáci múr – Straník. Jeho pridanie pred pár rokmi bolo tou správnou čerešničkou. Pre nás Žilinčanov odchovaných v teréne má kopec doslova legendárne postavenie.

Okrem toho, že sa týči priamo nad mestom, tak z neho vedú nadol pekné traily, vrátane DH-čky. No ešte viac máme v pamäti jeho sklon. Tam sa nechodia len tak pretočiť nohy – tam sa chodí driapať, o čom svedčia 20 % + úseky. Prvú polovicu tvorí miernejšia časť z Kotrčinej Lúčky a čo ma teší, moje nohy ožili. Nuž mohli aj o niečo skôr, ale zase lepšie ako vôbec. Zrazu je tam oveľa väčší ťah a stúpanie odsýpa.

Tesne pred bufetom ma čaká rodinný support, opäť nejaká motivácia navyše. Plus energia v bidone, ktorá je do záveru ideálna.


Rád by som videl výrazy tých, čo išli po prvý raz a regulovčík ich poslal na rozbitú asfaltku hore. Úvod má totiž priemer cez 20 % a ešte pred vrcholom ležia ďalšie chuťovky, ktoré vás prinútia zapojiť všetky svaly vrchnej časti tela, ako sa snažíte dostať čo najbližšie k riadidlám a súčasne tlačiť poriadne do pedálov. Neviem, či potom zostala chuť vychutnať si krásny výhľad na mesto a hory okolo... ale rozhodne tam bol. 🙂

Vydýchať a šup do zjazdu, ktorý obstarajú domáce traily. Na nich sa konali pred pár rokmi aj preteky v endure. Krásne jazdenie a opäť si pripomínam, akú parádnu trasu sa chalanom podarilo vybudovať.

Záverečných 6 km rovnako nie je len do počtu. Tvorí ich séria strmých výšvihov, ktoré striedajú rýchle zjazdy. Ale veľmi zradné, pretože neraz sa zvážnica roztvorí a začne vás sťahovať do stredu – kam ale rozhodne nechcete ísť. Treba naozaj dobre zvážiť stopu, čo na druhej strane komplikuje vysoká rýchlosť a rovnako vidina cieľa.

O chvíľu vidím, že na to doplatil kamarát, pri ktorom už je horská služba a má obviazanú ruku. Skoré uzdravenie prajem.


Posledný zjazd po lúke, pred sebou už vidím Snežnicu ako na dlani. Už len 500 metrov... ale akých. 🙂 Zrazu sa cesta proti vám doslova postaví a pojem 26 % dostáva reálne rozmery.

Alebo takto. Tlačím v priemere 430 wattov počas 1:55 min s priemernou rýchlosťou 9,1 km/h. To je Snežnická „rovinka“ rečou čísiel. A keď sa blíži cieľ a začnú fandiť ľudia, nezostáva vám nič iné, iba sa postaviť do pedálov a ešte pridať. Najdlhšie metre aké poznám, ktoré pocítite naplno po opadnutí adrenalínu...

Finálny čas 2 hodiny a 56 minút, cieľ pod 3 hodiny som si teda splnil. Druhým cieľom bola top 10, ale celkové 17. miesto bolo od neho trochu ďalej. Na viac dnes nebolo, škoda tej zvláštnej „krízy“ v strednej časti. A bicykel? V podstate len zaprášený a zrejme najviac špiny na ňom bolo z ranného rozjazdenia po mokrej ceste.

Celkovým víťazom sa stal Tomáš Višnovský v čase 2 hodiny a 30 minút a medzi ženami Janka Keseg Števková za 3 hodiny a 9 minút. Kompletné výsledky nájdete na tomto odkaze, pripájam aj záznam z jazdy v aplikácii Strava.


Neraz som spomínal náročnosť trate, ale rozhodne nechcem, aby to vyznelo ako nejaké strašenie. Práve naopak. Ak máte radi horskú cyklistiku, Snežnický maratón je skvelá výzva a už len samotné dokončenie vie byť dostatočnou odmenou.

Navyše okrem 57 km trate je na výber ešte stredný variant (38 km/1300 m) a jeden skutočne krátky (20 km/590 m). Okrem iného nechýbajú detské preteky a atrakcie. Jednoducho podujatie má svoju jedinečnú atmosféru, ktorú si tento rok vychutnalo dokopy viac než 500 účastníkov.


Ja držím palce do ďalších rokov, nech vydrží nadšenie a chuť. Pokojne by nás mohli pustiť len po zvážniciach, namiesto toho sa každý rok partia okolo Miša Gábora „morduje“ s úpravami zarastených chodníčkov. No výsledkom je trať a podujatie, ktoré dokáže potešiť aj tých najnáročnejších bikerov. Vďaka.