Škoda Svätojurský MTB maratón

Prvé preteky v sezóne so sebou prinášajú určité čaro. Človek je zvedavý, ako v zime potrénoval a keď sa pridá aj nový materiál, o motiváciu nie je núdza.

No konečne! Maratón vo Svätom Jure tvoril dlhodobo „otváračku“ domácej maratónskej sezóny, ale posledné roky to bolo v kuse čosi. Zima, blato, dážď a naposledy, keď som sa chystal, tak prasací mor. A keď sa maratón presunul na iný dátum, zase totálny lejak – to si človek rozmyslí, či bude cestovať 200 km tam a späť.

Ale rok 2026 bol odmenou sa všetky predchádzajúce patálie. Teda stále musím cestovať 200 km, ale keď vystúpim, neľutujem ani kilometer v aute. Doslova akoby som vystúpil v Chorvátsku, či skôr v Toskánsku... Slnko svieti, jemný vietor, okolo vinice. A teplota? Prvýkrát tohto roku vyťahujem krátke/krátke. Teší ma tradične skvelé zázemie doplnené aj stánkami Škoda a usmiati ľudia na registrácii – plus kopec kamarátov a známych. Rovnako je tradíciou, že Svätý Jur je súčasne prvým kolom domácej série Škoda Bike Open Tour.

Ten obraz, ako fučím pomedzi vinice, je pre mňa zrejme najviac charakteristický.

Ako vravím, oplatilo sa. Navyše prvé maratóny sezóny majú v sebe čosi špecifické. Sme po zime natešení a rovnako zvedaví, či sa náhodou nestal v zime nejaký zázrak a nepribudlo 30 wattov oproti minulej sezóne. 🙂 U mňa ešte aj nový bike, takže o motiváciu vyraziť na trať nebola rozhodne núdza.


Trať je už doslova klasikou. Ako inak, je namotaná v Malých Karpatoch, pričom dlhá sa ide na 2 kolá, krátka samozrejme len jedno. Dokopy cca 70 km s prevýšením 1900 metrov. Na úvod myslím tak akurát.

Na biku som jemne prifúkol pruženie a nasadil rýchle Schwalbe Rick v rozmere 2,4". Do vrecka knoty, na rám elektronická pumpa a všetko pripravené. Doma som si poctivo vypočítal sacharidy ako profík, nech mám aspoň 90 g na hodinu a to celkom ľahko pokryla kombinácia ionťáku, želé a gélov.

Keď si človek vopchá do jednej fľašky napríklad taký Beta-fuel, má o starosť menej. Pred rokmi som tu mal „napratané vrecká“ tyčinkami a teraz objemovo ani nie polovica. Doba sa mení. 🙂


Všetko ide ako po masle, žiadne naháňanie, rozjazdiť a šup na štart. Ten rovnako tradične prebieha na krásnom historickom námestí a čo teší nielen mňa, ale aj organizátorov, je účasť cez 100 jazdcov na dlhej trase (celkovo prišlo cca 500 jazdcov na všetky trasy).

Na poslednú chvíľu ešte uťahujem povolený košík (nezabudnite občas prekontrolovať) a už len trochu predštartového hecovania s kamarátmi. Maratónska sezóna 2026 sa môže začať.

Tradičné déjà vu

Čo by to bol za Svätý Jur, keby nebolo úvodné stúpanie. Ten obraz, ako fučím pomedzi vinice, je pre mňa zrejme najviac charakteristický. Snažím sa úplne neuvariť, ale rovnako úplne nezaostávavať, pretože trať je ako celok rýchla.

Prvý kopec má vo výsledku takmer 8 km a priemer 180 tepov mi hovorí jasne – telo chce, hlava chce, ale čo povedia po 3 hodinách nohy? Tradičné „najížďanie“ jarných kilometrov niekde v teple posledné roky neaplikujem a ešte pred časom u nás zliezol ďalší sneh. Moji tradiční súperi sú kúsok predo mnou a pomaličky sa vzďaľujú. No hlavne sa nenechať odradiť.


Prvý zjazd je rovnako špecifický. Všetko je rýchle, človek by chcel ešte viac pustiť brzdy, ale ešte chýba také to vyjazdenie a istota v plnej rýchlosti, ktorá u mňa prichádza väčšinou po prvých pretekoch. Ani zákruty a ich „ostrosť“ si už presne nepamätám a idem s rezervou. Tak či onak letím nadol a určite nie pomaly.

Čo si ale rozhodne pamätám z roku 2019 (moja posledná účasť), to je tradičný a dlhý kopec cez Medvedie údolie. Dokopy 5,5 km s prevýšením cca 360 metrov, ktorý navyše pôjdeme 2-krát. Zliepame sa do skupinky a snažím sa chytiť dobré tempo. Celkom to odsýpa, no rovnako cítim zimné kilá. Telo automaticky dáva dole 2-3 kg po zime, čo môžem aj potvrdiť... Lenže u nás ešte bolo chladno. 🙂

Dlhé, tiahle, pred koncom sa pridá protivietor a ešte tradičné serpentíny, ktoré nás vyvedú v podstate na hrebeň. Dokopy viac ako 24 minút slušnej roboty. Čo ma ale teší, že aj na vrchole nohy chcú ísť ďalej, aj keď tep pod 180 už dlho neklesol. Hádžem do kotla ďalší gél a v duchu si hovorím, či tých 90 gramov sacharidov na hodinu nebude aj málo.


Letíme po hrebeni, hore-dole, zvážnice strieda singletrail. Rozpamätávam sa na známe miesta a zároveň ťahám skupinu 4 jazdcov. Vtedy som ešte nevedel, že takto ťahať ju budem takmer do konca. Ale absolútne s tým nemám problém, klasické „cestné maniere“ či taktika, kto komu ťahá ma na maratónoch nikdy netrápila. A hlavne rád vidím, čo je predo mnou.

Okrem veselej trate si užívam jednu vec, typickú pre môj BMC Fourstroke. Mám na mysli automatickú sedlovku autodrop. Áno, všetko ide aj bez nej, ale ten pocit, že po každom „hupíku“ nemusím robiť drep a rovno sa rozbehnem do zjazdu a potom stlačím páčku, ma fakt veľmi baví. Najmä v neustále sa meniacom teréne.

Potom ešte časovka popri vode, všade sa práši... Hovor si, že ideš Paris-Roubaix.

Ani neviem ako a stúpame na Biely Kríž – legendárne to miesto všetkých maratónov v okolí. Bufet, zastavovať netreba, pohárik s vodou mi padá z ruky – ako hovorím, prvý maratón. 🙂 Na slnku je síce teplo, ale stále vo vzduchu cítiť, že niekde je/bola ešte zima. Človek rozhodne nemá pocit nejakej letnej spary. Krajina sa mihá okolo, v skupine si sem-tam prehodíme pár slov, nech je veselšie.

Pripájame sa do druhého kola a po nejakej chvíli opäť letím nadol v najdlhšom zjazde. Výhoda druhého kola je, že človek už vie, kde aká zákruta čaká a všetko je následne s oveľa väčším pocitom istoty – najmä keď nie som domáci. V hlave sa už podvedome pripravujem na druhé kolo súboja s Medvedím údolím.


Nezačína sa to úplne márne. V zjazde som si spravil náskok pred skupinou a v úvode im robím trochu „veselo“. Úvod stúpania je mierny po rozbitom asfalte, kde má človek výhodu, ak ide v háku. Teraz vidím, že sa naozaj musia narobiť, aby stiahli medzeru, čo chvíľu trvá a mňa zároveň trochu teší – veď sme na pretekoch, no nie? 🙂

Ale opäť sa zlepíme a už stúpame vo vláčiku. V druhom kole krásne vidím, že pre mňa ešte priskoro a zatiaľ chýba väčší základ. Rečou čísiel, ak som v prvom kole išiel stúpanie priemerom 330 wattov, teraz už mi bohate stačí 300. Telo aj hlava nemajú problém zvládať dlhodobú intenzitu napríklad aj vďaka skialpu, len sa tam ešte musia dostať aj nohy.

Čo nesmie chýbať? Tradičné úvodné kŕče sezóny

Opäť letíme po hrebeni smerom na Biely Kríž a musím poďakovať jazdcom z kratšej trasy, že sme sa vždy nejako dohodli pri obiehaní. Výborná bola aj atmosféra vďaka turistom, ktorí neváhali povzbudiť. Rovnako ale po približne 2,5 hodine cítim náznaky niečoho, čo sa mi stáva vždy len pri prvom maratóne sezóny.

Mám na mysli kŕče, s ktorými inak problémy nemávam. Minulý rok v Rajeckých Tepliciach, teraz v Malých Karpatoch. A opäť ich chytám v slabinách. Aplikujem osvedčenú stratégiu, teda strmé výšvihy už jedine zo sedla – čo sa dosť ťažko robí pri pomaly maximálnom tepe. 🙂

Mám jasný plán a svojich súputníkov sa chcem striasť v dlhom zjazde, ktorý nás vypľuje do záverečného stúpania už mimo dvojicu okruhov. BMC letí ako raketa a som rozhodne rád, že mám teraz celoodpružený bike kvôli množstvu kameňov, ktoré v rýchlosti vedia prekvapiť. Náskok by bol, len posledný kopec nemá konca-kraja. V jeho záverečnej časti jeden člen skupiny nastupuje, akoby doteraz ani nešliapal, a už ho neuvidím.

Konečne hore. Za mnou je ešte jeden kolega, ale zjazd do Svätého Jura hrá v môj prospech. Potom ešte časovka popri vode, všade sa práši... Hovor si, že ideš Paris-Roubaix. 🙂 Som úprimne rád, keď konečne vidím štadión a prechádzam cieľom v čase 3 hodiny a 16 minút. Mám poriadne nakúpené, ale s dobrým pocitom.

Veď priemer 181 bpm (max mám 194) počas viac ako 3 hodín som dlho nevidel ani za mlada. Dôkaz, že všetky tie metriky o dobrej pripravenosti tela od Garminu rozhodne neklamali a sacharidy tiež vyšli ideálne. 🙂

Víťazom na dlhej trase sa stal Ľubomír Murárik v čase 2 hod 47 minút a medzi ženami sa radovala Martina Krahulcová za 3 hodiny a 20 minút. Kompletné výsledky nájdete na tomto odkaze a pridávam aj záznam jazdy v aplikácii Strava.

Triezva sebareflexia

Ja som skončil so svojím časom na celkovom 20. mieste a pri pohľade na výsledky som bol chvíľu trochu sklamaný. Ale s odstupom na to nebol žiadny dôvod. Bol to historicky môj 2. najrýchlejší čas na tejto trati a len v roku 2018 som bol rýchlejší o 10 minút. Lenže vtedy som bol takmer na 2 týždne tesne pred štartom v Chorvátsku drtiť jarné kilometre, bol som o 8 rokov mladší a bez detí. 🙂 V širšom kontexte vlastne skvelý začiatok sezóny.

Kam smerujem? Na trati máme súperov, pretekáme, ale z dlhodobého hľadiska je na udržanie motivácie najlepším súperom vlastné ja. Nezabúdajte si to z času na čas pripomenúť.


Deň vo Svätom Jure vyšiel na jednotku. Skvelé počasie len podčiarklo výbornú organizáciu. Trať značená na jednotku, všade niekto stál, nemal som jediný problém. Umývanie bikov, zázemie, za mňa top. A skvelé bolo opäť vidieť známe tváre a porozprávať sa o bikoch, technike a podobne... Veď to poznáte.

A rozhodne potešilo skvelé jedlo (kuracie s ryžou), kde bola aj možnosť výberu priamo na mieste. Časy sa menia a hoci mám rád klasiku, som rád, že guláš pomaly opúšťa svoje ikonické postavenie. 🙂 Užívajte sezónu.