Škoda MTB Cyklomaratón Topoľčianky

V sobotu 27. 6. 2026 hostili Topoľčianky už 4. kolo Slovenského Pohára XCM. Samotné preteky neboli ničím nezvyčajné, práve naopak.

Takmer všetko bolo presne také, ako sme v Topoľčiankach zvyknutí. Tradične kvalitné zázemie série Škoda Bike Open Tour, už tradične suché a horúce počasie na konci júna, tradičné bolo aj rizoto s kyslou uhorkou v cieli…


Nebudem sa preto rozpisovať o tom, čo organizátori opäť zvládli na jednotku. Za všetko hovorí bezproblémová prezentácia, niekoľko dobre značených tratí pre každú výkonnostnú kategóriu aj e-biky, občerstvovacie stanice, na ktorých si každý našiel to svoje, zázemie s možnosťou umyť bicykel, osprchovať sa či zabaviť sa s rodinou, dobrá nálada medzi pretekármi aj organizátormi a na záver tombola, v ktorej už tradične nič nevyhrám (ale stále verím, že raz to príde!).

To všetko už akosi patrí k štandardu, ktorý od tejto série očakávame. Jednou vetou – oplatilo sa prísť a verím, že absolútna väčšina z tých vyše 400 pretekárov a pretekárok si užila sobotu v Topoľčiankach v znamení horskej cyklistiky na maximum.

Trate plné single trailov

Tak ako po minulé roky, aj teraz bolo na výber zo štyroch tratí. Škoda family s dĺžkou 14 km, šprintérska 23 km trať s prevýšením necelých 450 m a najobľúbenejšia stredná trať dlhá 46 km s prevýšením 1 150 m. No a napokon tá najťažšia, maratónska trať.

Dve prudké stúpania poriadne preverili nohy aj morálku.

Tá síce s dĺžkou 66 km a prevýšením 1 700 m nepôsobí hrozivo, ale pretekárom nedá ani na moment vydýchnuť. Na tejto trati si máte možnosť vychutnať stúpanie na hrad Hrušov hneď dvakrát. V podstate tak máte dvojnásobnú šancu zabojovať o horskú prémiu a atraktívny titul Kráľa či Kráľovnej hradu Hrušov! No nekúp to…

Ako ste už asi vytušili, dlhá a stredná trať sa od seba veľmi nelíšia a predĺženie vznikne pridaním okruhu v prvej polovici pretekov. Po štarte nás sprievodné vozidlo vyvedie asfaltkou, z ktorej odbáčame na prašnú cestu ponad obec Topoľčianky a nasleduje ešte jeden asfaltový úsek, kde sa takpovediac začnú lámať ľady (teda asi skôr topiť v tomto prípade…).

Každý sa snaží udržať si čo najlepšiu pozíciu do nasledujúceho singletrailu. Zo singlu a po krátkom stúpaní nás to opäť vypľuje na asfaltku. Je to pomerne dlhý úsek pod holým nebom, kde sa naozaj oplatí trochu taktizovať a zaradiť sa za koleso niekoho, kto vám poskytne závetrie.


Ušetrené sily môžete následne zužitkovať pri výšľape k hradu Hrušov. Ten sa začína pozvoľne a jazdci, ktorí majú natrénované, alebo možno len netušia čo ich čaká na konci, tu môžu trochu prišľapnúť a predbiehať. Ja som sa v tejto časti dostala do mentálneho očistca a o nejakom predbiehaní nemohla byť ani reč.

Od okraja lesa to je potom k hradu už len pár metrov, ktoré zdolávame za bujarého povzbudzovania divákov. Po prekonaní tejto horskej prémie sa vrháme rovno na ďalší z krátkych singletrailov. Tu však jeden jazdec predo mnou nevybral zákrutu a tak sme sa aj s jeho parťákom trochu pripučili, ale zaobišlo sa to bez pádu, len s miernym zdržaním.

Nasleduje séria krátkych výšľapov a ešte kratších zjazdov, až napokon vidíme ceduľku ohlasujúcu prvú občerstvovačku. K tej sa dostaneme zjazdom po lúke.

Po dotankovaní sa vraciame do lesa a ešte chvíľu pokračujeme v klesaní. Čoskoro prechádzame aj cez prvý z asi troch brodov, ktoré treba v priebehu pretekov prekonať. Tento nebol hlboký, ale nachádzali sa v ňom nejaké nešťastne uložené panely a myslím, že nejeden jazdec tam dostal defekt.


Druhý brod už bol o poznanie hlbší, no dal sa obísť aj po lávke, ktorá bola ukrytá za stromom po pravej ruke. Príjazd ku nej však vyžadoval technickú zručnosť a spomalenie (obchádzate pri tom strom a zároveň sa prudko stáčate vľavo k rieke).

Z pretekov mi v pamäti utkveli najmä dve prudké stúpania, ktoré poriadne preverili nohy aj morálku. Obe mali viac ako 20 % a mnohí jazdci ich radšej absolvovali pešo. Mňa zo všetkého najviac potešilo, že som tento rok nemusela ani raz zosadnúť z bicykla a tieto najprudšie úseky, s miestami až 25-percentným sklonom, som zvládla v sedle.

Prehodíme pár slov, povzbudíme sa a nikto nemá potrebu lakťovať sa o každú pozíciu.

O to viac ma zamrzelo, že na vrchole kopca Uherle (toho s dvojkrížom kúsok za občerstvovačkou) tentoraz nestál fotograf, ktorý by toto moje malé víťazstvo nad gravitáciou zvečnil. Hoci v takom teple by sa mu tam pod holým nebom možno aj roztopil fotoaparát.

Taktika je základ úspechu

No a potom je tu druhá stránka každých pretekov. Tá, ktorú každý účastník prežíva trochu inak. A tou je individuálny zážitok a taktika.

Už dávno som si všimla, že keď idú dvaja jazdci jedny preteky, nikdy to nie sú tie isté preteky. Viete čo tým myslím?

Niekto si užíva trať plnú zábavných prvkov a singláčov, druhý sa vytrápi v technicky náročnom teréne a niekto tretí sa možno ponosuje na príliš veľa asfaltových úsekov. Jeden to odjazdí celé bez navigácie a iný sa stratí aj s mapou a regulovčíkmi na trati. A všetci pritom štartujú z rovnakého miesta v rovnakom čase.

Na jednom sme sa tentokrát zhodli asi všetci – bolo extrémne teplo. My to doma voláme POTEP. Slušne by sa to dalo preložiť ako „poondiate teplo“.

Môj jediný cieľ v sezóne 2026 je užiť si čo najviac zábavy. Ak sa mi na nejaké preteky z akéhokoľvek dôvodu nechce, jednoducho ich vynechám a idem robiť niečo iné. Na Topoľčianky som sa však tešila a ani predpoveď počasia, ani naliehanie odborníkov, aby ľudia nevychádzali z klimatizovaných priestorov a už vôbec nie aby športovali na pravé poludnie, mi nemohli zabrániť postaviť sa o 11:00 na štart.

Po minuloročnom taktickom fiasku, keď som sa v úvode trochu šetrila a skončila ako predposledná v ženskej kategórii, som si totiž chcela napraviť chuť. Mám takú teóriu, že v Topoľčiankach o víťazoch rozhodujú prvé kilometre.


Po výšľape na hrad Hrušov býva o favoritoch viac-menej rozhodnuté, takže príliš šetriť sily sa nemusí vyplatiť. Občas je jednoducho lepšie ísť od štartu naplno a dúfať, že do cieľa prídete skôr, než si telo uvedomí, čo ste to za debila. No a presne túto teóriu bolo treba preveriť.

Vzhľadom na moje sezónne predsavzatie aj tropické horúčavy som si tentoraz vybrala kratšiu, 46-kilometrovú trať. V duchu hesla „Neprepáliš – neužiješ“ som do pár minút vytiahla tepovku takmer na maximum s vedomím, že nasledujúce dve a pol hodiny už z nej veľmi klesať nebude.

Na druhom kilometri som ešte naposledy jedným okom overila svoj pocit, že idem v červených číslach. Možno nie som veľmi dobrá v rozumnom rozkladaní síl, zato však dobre poznám svoje telo, prepla som teda obrazovku na cyklopočítači do režimu navigácie a so zaťatými zubami som sa zavesila za prvých odpadlíkov odhodlaná nepodľahnúť panike.

Trochu som to prepálila aj pri príprave pitného režimu. Okrem 1,5 litra tekutín v camelbaku som si viezla aj 700 ml vo fľaši na ráme, ktorú som si pre istotu ešte nechala doplniť aj na občerstvovačke. Do cieľa som napokon priviezla približne liter zbytočného závažia na chrbte a trochu ionťáku mi zostalo aj vo fľaši.


Keď som však po pretekoch počúvala dramatické príbehy od jazdcov, ktorým došla voda, okamžite sa mi vybavil minulý ročník. Približne tri kilometre pred cieľom som vtedy, úplne vysušená a s nohami v kŕčoch, doslova vyprosila pár glgov vody od iného pretekára.

Takže ak si mám vybrať medzi kilovým závažím na chrbte a opakovaním tejto skúsenosti, voľba je celkom jednoznačná. Kŕčom som sa tento rok vyhla a nedostatkom tekutín som rozhodne netrpela, takže asi to nebolo až také zlé rozhodnutie.

Keďže súperky zostali krátko po štarte za mnou, celé preteky som absolvovala medzi mužmi. Má to svoje výhody aj nevýhody. Nie je jednoduché nájsť partiu, ktorá ide tempom aj štýlom jazdy, aký mi vyhovuje. Kým ja stále bojujem o prvenstvo, oni častokrát už len uzatvárajú prvú desiatku svojej kategórie.

Ocitám sa teda medzi zjazdármi, ktorí zaostávajú v kopcoch a vrchármi, ktorí v zjazdoch a na singláčoch nemajú dôvod zbytočne riskovať. Tí najrýchlejší, ktorí vedia ísť naplno hore aj dole, sú už dávno preč. Treba si teda dať pozor, aby som v takej skupine nezostala zaseknutá. Býva to fajn, ale málokedy sa oplatí držať sa spolu až do konca.

Na druhej strane práve v týchto skupinkách býva uvoľnená atmosféra. Prehodíme pár slov, povzbudíme sa a nikto nemá potrebu lakťovať sa o každú pozíciu. Na posledných kilometroch som mala dokonca šťastie a stretla som jazdca z dlhej trate, ktorého predtým spomalil defekt. Ochotne mi potiahol špicu až do cieľa, kde sme si ešte pre radosť zašpurtovali.

🏅 Víťazi a víťazky

Zdá sa, že moja teória aspoň pre tentokrát obstála. O víťazoch na strednej trati sa naozaj rozhodlo už vo výšľape na Hrušov. Prví traja muži z klubu BeatMe nechali za sebou fugu, ktorú sa už nikomu nepodarilo zalepiť.

Štvrté kolo Slovenského pohára XCM tak spoznalo svojich víťazov:

Na dlhej trati (66 km, 1500 v. m) vyhral Tomáš Višňovský z Beatme Cycling Academy s časom 2:39:15. Nasledoval Peter Živčák z klubu Pro-body sport team s časom 2:48:05. Ako tretí došiel do cieľa Daniel Drga, Finančné centrum team, v čase 2:53:24.

Zo žien ako obvykle dominovala úradujúca majsterka Slovenska Martina Krahulcová s časom 3:16:13. Keďže Janka Keseg Števková sa stále zotavuje zo zranenia, vyzvala ju dvojica Veronika Čišecká z KUBICASPORT XC racing teamu a Brabora Jarinová jazdiaca za tím Dubeň Syndicate cycling.

Na strednej trati sa umiestnili jazdci z teamu BeatMe cycling team: Peter Červenec s časom 1:59:36, v tesnom závese za ním Filip Greš a pódium uzatváral Martin Saruman so stratou približne 2 a pol minúty.

Medzi ženami som prišla ako prvá ja, Bianka Babačová z WLRMcc Isadore teamu, s časom 2:30:29. Po mne prišla juniorka Nina Ilavská z klubu BeatMe cycling team a časom 2:43:27. Tretia bola Miroslava Belková z Horal Bike TEAMu. Jej čas bol 2:49:47.


🏆 Kompletné výsledky si môžete pozrieť na tomto odkaze.

A záver? Prepáliť už aj tak rozpálené preteky sa mi oplatilo. Do cieľa som prišla s výrazným náskokom pred ostatnými ženami a celkovo na 37. mieste. Nie je to výsledok, ktorý by menil dejiny horskej cyklistiky, ale mne osobne urobil obrovskú radosť.

A keďže som si tento rok sľúbila, že sa budem na bicykli hlavne baviť, myslím, že lepšie to ani dopadnúť nemohlo.