Škoda Horal MTB maratón

Minulý rok ma trať vytrestala a domov som išiel s hlavou plnou otáznikov. Tento rok bol môj cieľ na trati Krejzi dlhej 106 km s prevýšením 3300 m jasný – zložiť poriadny maratónsky reparát. Podarilo sa?

Od minulého leta som mal jednu poznámočku v mojom „to-do“ liste, ktorá znela jednoducho – zajazdiť dobre Horal. V roku 2025 som na trati prežil celkom slušnú krízu, pričom Kráľova hoľa ma doslova vytrestala za moje smelé plány. Bol čas zložiť reparát na trati, ktorá má pre mňa v srdci stále špeciálne miesto. Možno sa pýtate: prečo?

Žiadne uhladené zvážnice, všade samé kamene, rozbité lúky, dĺžka.

Horal je pre mňa naozajstný horský maratón. Dlhé kopce, vysoká nadmorská výška, jednoducho nechýba pocit, že ste skutočne v horách. Trať na prvý pohľad nevyzerá ako technická, ale to je omyl. Nie je tu veľa singlov, alebo trailov... je to divočina. Zvážnice sú často vymyté od vody, všade je množstvo voľných kameňov, ide sa rýchlo.

Pojem technika je celkom široký a pre mňa osobne je to aj schopnosť poradiť si s podobnými nástrahami. Teda vyberať dobrú stopu, jazdiť s ľahkosťou a predchádzať problémom. Z daného uhla je Horal veľmi náročný a neradno ho podceňovať, čo sa opäť potvrdilo aj tento rok. A hlavne z hľadiska dĺžky a prevýšenia je to už jeden z posledných skutočných maratónov a rovnako dlhoročná súčasť série ŠBOT.


Každý rok je otázne, či bude v programe Kráľova hoľa, čo je samozrejme čerešnička a hlavné lákadlo (aspoň pre mňa). Od roku 2024 sa opäť podarilo ju zaradiť, ale tohtoročné asfaltovanie hornej časti dostalo prednosť. Nakoniec sa ide po chatu do Predného sedla, no aj tak bude pred nami cca 106 km s prevýšením cez 3200 metrov. Na výber je ešte množstvo ďalších tratí, vrátane tej pre gravel bicykle.

Bicykel, nastavenie, výbava

Ako som spomínal, minulý rok nebol ideálny, ale aspoň ma utvrdil v jednej veci – na danú trať je celoodpružený bike najrýchlejší. Žiadne uhladené zvážnice, všade samé kamene, rozbité lúky, dĺžka. S neustále silnejšími a silnejšími búrkami aj všetky nerovnosti neustále viac a viac vyliezajú. BMC Fourstroke je jasnou voľbou a v podstate ostáva v úplne rovnakom nastavení ako na Donovalskom Drapáku.

Vpredu Maxxis Aspen 2,4 s tlakom 1,2 bar, vzadu Maxxis Aspen ST na 1,4 bar. V nich mlieko Joes No Flats, pekne skontrolované a doplnené aspoň na 100 ml v každom kolese.


Ale počkať, jedna veľmi dôležitá zmena nastala – nové gripy ESI extra chunky. Zasvätení poznajú ten pocit z nových gripov a za mňa osobne je to asi najlepší pomer cena/pocit, aký sa dá kúpiť.

Nenechávam nič na náhodu, rýchlosti už prajú aj využitiu aero výbavy... alebo aspoň dodajú ten pocit. Takže beriem gravel kombinézu Sportful, o ktorej som nedávno písal aj test a na hlavu prilbu Giro Eclipse Pro. Veď prečo by som mal nechať ležať watty na zemi, no nie? A ešte aj pri mojej výške, kedy trčím do priestoru ako ten vysielač na Kráľovke. 🙂

Trochu hektické ráno

Nakoniec bývame s celou rodinou až v Tatranských Matliaroch, čo je cca 25 minút autom od Svitu. Auto nechávam rodine, nech mi môžu spraviť support v Liptovskej Tepličke, a keďže štart je už o 7:00, čakám netrpezlivo na taxík.

Najskôr sa neviem vymotať z hotela, pretože je ešte skoro a dvere sú zamknuté, potom rýchlo poskladať bike a o 6:00 prichádza taxikár... Jano Halík. 🙂 Spoločne smer Svit a opätovne ďakujem za odvoz.

Čísla na wattmetri ukazujú ešte viac ako v prvom kopci, až si hovorím, či ukazujú dobre.

Ešte mi napadá jedna vec, o ktorej som nedávno písal v spojitosti so sledovaním vlastného tela pomocou rôznych hodiniek a náramkov. Viac jedla, podvedomý stres, nové prostredie... To všetko spôsobilo, že keby som sa mal riadiť „zdravotnými“ metrikami a odporúčaniami, mal by som sa prevaliť na druhý bok v posteli. Všetko úplne rozhádzané, HRV nízke...

Opäť sa ale potvrdilo, že rozhoduje dlhodobý trend a nie jedna noc. Čiže takto tesne pred štartom je lepšie sa ani nepozerať. 🙂

Konečne štart podľa môjho gusta

Je tesne pred 7:00 a sme pripravení. Dokopy cca 110 ľudí, samozrejme veľa kamarátov. Zaznie Rammstein a môžeme sa do toho pustiť. Počasie je v podstate ideálne, teda aspoň pre mňa – chladnejšie. Včera sa cez Svit prehnali búrky, Vysoké Tatry doslova spláchlo.

Niekde teda stojí voda, treba obchádzať kaluže, nejaké fŕkance na zadku a tak... No podľa veľmi dobrých lokálnych zdrojov nás ďalej čakajú ideálne podmienky. Rozhodne sa mi ale páči úvod. Teda nikto sa „neplaší“, idem si relatívnu pohodu a panuje dobrá nálada – a možno ten rozdiel vo vnímaní spôsobilo moje telo a dáva mi už teraz jasný signál.

Blíži sa prvé stúpanie a s ním aj výjazdová prémia, takzvaný Ledžendari hill. Tu je inak asi najväčšie „blato“ v rámci celej trate. Vidím Jančiho, ako sa derie dopredu a celý kopec nakoniec vyjde v sedle. Moje odhodlanie stopne zápcha, takže zosadám, čo bolo vo svojej podstate aj rozumné riešenie. 🙂 Neváham ale trochu pridať do kroku pred koncom, pretože nasledujúci úsek chcem využiť vo svoj prospech.


Aký úsek? Nuž je ním skutočne poriadne rozbitý zjazd z Krížového vrchu na Spišské Bystré (Kubachy). Začínam, a pred sebou v diaľke vidím pár jazdcov. No postupne naberám rýchlosť a doslova preplávam až skoro úplne dopredu. Pritom cítim, že stále idem v limite materiálu a príčina je pomerne jasná – som, ako sa hovorí, vyjazdený.

Posledné týždne aj s dovolenkou na chalupe jazdím len na horskom biku, väčšinu času v teréne, často po kameňoch. Rozdiel, keď búšite kilometre na ceste a následne presadnete na horský bike, je práve v tom.

Chalani v Žiline mi spravili ešte predtým preventívny malý servis vidlice (olej v spodných nohách) a Ohlins mi rozhodne pomáhal a doslova hýčkal moje ruky. Preletím aj okolo Jančiho a zrejme najviac ma prekvapí už tesne pred dedinou dvojica traktorov s radlicami. Tí sa presne v okamihu nášho prejazdu rozhodli vyjsť niekam do poľa, čo spôsobilo nemalé problémy – to nevymyslíš. Ďalší dôkaz, že treba mať stále oči na stopkách a byť v strehu.

Prvý bufet (15. km) a prvé skutočne dlhé stúpanie z Kubachov na Človečiu hlavu, inými slovami viac ako 30 minút slušnej roboty. Stala sa mi pomerne nečakaná vec, ťahám za sebou aj v rovinatých úsekoch Jančiho. Už tak trochu tuším, že dnes nebude jeho deň a takmer smrteľná nehoda pred rokom si vzala celkom vysoké úroky.

Kto je naopak celkom veselý, je Laco Bráz a takto spoločne stúpame. Vidím watty, vidím tep, cítim sa skvele. Priemer 350 wattov s priemerom 172 úderov za minútu (max 194) za viac ako 30 minút je dôkazom. Jančiho ani Laca už so sebou v závere kopca nemám a ako sa cesta mení na šotolinu a vykuknú Vysoké Tatry v celej kráse, začínam sa doťahovať aj na Andreja Kubiša pred sebou. Rozhodne skvelý pocit...


Po veľmi rýchlom zjazde okolo kameňolomu dolepím aj Andreja a takto spoločne prejdeme cez Pusté Pole, kde je aj druhý bufet (33. km). Všetko mám, len odliepam moju poistku (pásku) z druhej fľaše a nastavím opäť hlavu.

Po chatu? Dnes som s tým OK

Pomerne dlhá príprava, cesta sa pomaličky dvíha. Pred sebou zbadám legendárnu „hradbu“ a vykukne aj vysielač. Dnes ale nie... Dnes nie. 🙂 Už prichádzajú väčšie sklony a presne si vybavujem, ako ma minulý rok v tomto mieste začala chytať poriadna kríza.

Teraz? Čísla na wattmetri ukazujú ešte viac ako v prvom kopci, až si hovorím, či ukazujú dobre. Dlho idem s Andrejom, ale v jednom mieste trochu spomalím (už ani neviem prečo) a zrazu vznikla medzi nami taká večná medzera. 🙂 Vyletíme na asfalt ku chate, ale tradične nás trať posiela do džungle. Tak volám obchádzku, ktorá nás posiela mimo cestu...veľmi strmú obchádzku.

Až tesne pred chatou vyjdeme na krásny asfalt, kde je aj horská služba a ešte kúsok k chate. V danom momente mi vôbec nevadí, že nejdeme až na vrchol Kráľovej hole. Ako vidíte, všetko je relatívne...


Už cestou k chate vidím, ako okolo mňa prechádzajú tí rýchlejší a viem si odsledovať rozostupy. Áno, protichodné úseky nie sú ideálne a treba sa spoliehať na rozum ostatných jazdcov. To je daň za všetky obmedzenia, ktoré súvisia s národným parkom a podobne.

Pri chate (45. km) je opäť bufet, rovnako skvelá nálada. Zlepíme sa s Máriom Kapustom a na nejakú chvíľu vytvoríme dvojičku. Paradoxne pri zjazde po asfalte sa cítim oveľa menej bezpečne ako pri jazde po voľných kameňoch... Inými slovami nemám cit pre bezpečný náklon a nie som tak uvoľnený. Ale je to kúsok a o chvíľu už letíme zvlneným terénom po zvážnici.

Úsek je stále protismerný a treba dávať naozaj pozor, neskôr sa už odpojíme – čakajú Smrečiny. Harcovníci vedia, že práve teraz prichádza tá náročnejšia a kľúčová časť maratónu.


Mária som na kamenistej zvážnici rovnako pomaly nechal za sebou a už znovu stúpam. Za chvíľu čaká takzvaný Vertical limit. Tak je na sieti Strava pomenovaný tento úsek, čo má aj svoj dôvod. Jednoducho stojka cez les (priemer 16 %) a opäť sa teším zo svojho 32-z prevodníka. Všetko pekne v sedle a až úplný posledný strmý výšvih chvíľu potlačím.

Inak presne teraz mi napadá, že v podobnej situácii je systém Autodrop na BMC ozaj šikovný. Možnosť zhodiť sedlovku dole páčkou pri tlačení celkom pekne pomáha pri opätovnom nasadaní v teréne (najmä v solídnej únave), aj keď pochybujem, že inžinieri mysleli na podobné uplatnenie v návrhu. 🙂 Keďže mám sedlo do neba, pre mňa plus.

Predieram sa cez húštinu a v nej cez malé okienko vidím v diaľke objektív fotografa. Parádne miesto, ktoré dobre zachytáva divočinu Horalu, o ktorej stále píšem. Vyleziem, ešte prebojujem posledné metre po strmých koreňoch... Konečne Smrečinské sedlo vo výške 1442 m n. m.

Rodina nadovšetko

Zo Smrečinského sedla je to kúsok do sedla Madejovo. Získalo povesť medzi cyklistami pre svoj zjazd, ktorý vedia rigoly premeniť na nočnú moru. Hlavne žiadne somariny – to bolo moje heslo. Radšej pár sekúnd stratiť, ako potom ľutovať.

Tesne pred koncom zjazdu míňam Jula Badiara, ako tlačí bike s defektom. Pokračujem stále rýchlo dole už po peknej štrkovej ceste, prehupnem sa cez kopec a vidím Liptovskú Tepličku. Ideálne miesto na 70. km, kam sa oplatí poslať nejaký support so zásobami, ak ho máte. Okrem iného je tam aj veľmi pekne. 🙂

Ja som mal zastávku ako F1. Vyhodím fľašky, mladý mi dáva druhé, potom podáva gély do vrecka... Šup a valím ďalej. Rodina je základ. 🙂


Teraz sa ešte vydriapať na Panskú Hoľu (1429 m n. m.) a bude dobre. Približne v polovici stúpania trochu viac bojujem a obieha ma Tomáš Moňok. Ale žiadny umieračik sa nekoná, no už by vážne mohol byť koniec stúpania.

Singletrail v lese, strmý záver po kameňoch a už sa otvára úžasná panoráma. Ideme teraz dlhý čas po hrebeni, Vysoké Tatry máme pred sebou ako obraz. Ale bacha, lokálne zjazdy vedia byť zradné, na čo doplatili mnohí. Slučkou sa vraciam späť do Tepličky a už ma čaká tradičný „horalovský“ záver.

Dobre, poďme na vec – najskôr nekonečné Jedlinská. Strmé výšvihy, alebo skôr akési schody, ktoré nemajú konca-kraja. Po nich opäť trochu džungle, preskakujem zo stopy do stopy, ale vždy ma niečo „vyšváce“ po rukách. Sám pre seba sa pousmejem, že bez toho ozaj Horal nemôže byť. Na druhej strane, sme predsa v horách. 🙂


Postupne sa les rozostúpi a príde obrovská lúka. Ak boli predtým Tatry ako obraz, teraz sú doslova plátnom, proti ktorému letím dole. Vidím Šuňavu (92. km) a cieľ môžem doslova cítiť... Ale zasvätení vedia svoje.

Na lúkach za sebou zrazu vidím celkom dosť jazdcov. Aj keď človek nejde o víťazstvo, po viac ako 5 hodinách v sedle nechce byť dobehnutý pred cieľom, no nie? Podľa rýchlosti približovania a neskôr podľa farby čísel ide o kratšie trate. Aspoň bude viac motivácie ešte o čosi pridať.


Rýchly a rozbitý zjazd do Lopušnej doliny a samozrejme stúpanie nahor – úplná klasika. Cerím zuby, už to vážne bolí a v hlave sa podvedome pripravujem na záverečný lesík. Horal má totiž špecifický XC záver namotaný v lese nad Svitom, ktorý dostáva po x hodinách úplne iný rozmer.

Vždy si spomeniem na moju prvú účasť, keď prišla chuť hodiť bicykel do lesa, pretože sa nie a nie dostať do cieľa. 🙂 Teraz ma ťahá vidina výborného času a výsledku. Ok, stále to nemalo konca kraja, ale endorfíny robia zázraky.

Konečne. Výsledný čas 5 hodín a 24 minút, čo mi vynieslo celkové 8. miesto a 4. v mojej kategórii. Celkovým víťazom sa stal Poliak Jakub Rawicki za 5 hodín a 10 minút a medzi ženami Kristiána Orlíková za 7 hod. Kompletné výsledky nájdete na tomto odkaze, pripájam aj záznam jazdy na sieti Strava.

Čo som teda pojedol?

Na konci mám skutočne radosť. Telo išlo ako stroj a čísla boli dôkazom – či už výkon, alebo časový odstup v celkovom poradí. Dalo by sa povedať, že som sa posunul o triedu vyššie. Opäť sa krásne ukázala sila takzvaného progresívneho zaťaženia. Najskôr extra intenzívna „časovka“ Ezakimak, týždeň neskôr o niečo dlhší, ale stále veľmi intenzívny Donovalský Drapák. Medzitým len oddych, vytrvalosť a technika na MTB.

Vždy prišiel o niečo väčší úder „kladivom“, ktorý moje telo pekne vstrebalo a na tretí týždeň bolo pripravené podať najlepší výkon. Samozrejme veľmi pomohol skvelý materiál, výživa a všetky detaily okolo, ktoré do seba zapadli. Také dni nie sú rozhodne pravidlom, ale o to viac si ich potom užívam.

Držím palce

Každý si na trati píše trochu odlišný príbeh a vždy budú rôzne názory. Ja som nemal žiadne problémy, všade boli milí a veľmi ochotní ľudia, výborná atmosféra, fandilo sa, super zázemie.

V protismerných úsekoch dávam extra pozor, na križovatkách mám oči otvorené – keby niečo. Určite sa nájdu veci na zlepšenie do budúcna, a maratónu či skôr všetkým, ktorí ho majú na starosti, držím palce. Nie je ľahké zabezpečiť takú rozľahlú trať a všetky ďalšie náležitosti v rámci národného parku.

Teším sa, že rok 2027 opäť prinesie návrat Kráľovej hole a stretneme sa skoro ráno vo Svite. A ten nový asfalt možno pomôže zase o niečo vylepšiť časy. 🙂