Race through Slovakia

Štvrtý ročník RTSK sa nedá popísať inak, než ako hardcore. A to vo všetkých smeroch.

Pred rokom sa len tri dni pred pretekmi budím v noci na riadne nepokojný žalúdok. Nasleduje prebdená noc s virózou, z ktorej som väčšinu strávil objímaním záchodovej misy. Už vtedy mi bolo jasné, že Race through Slovakia 2025 pre mňa skončila skôr, než sa začala. O to viac som sa nevedel dočkať ďalšieho ročníka.

A zrazu sú 3 hodiny ráno v nedeľu 10. mája a s Maťom spíme na stolíku na pumpe v Šumperku. Vonku sú -2 °C a nás čaká 2400 výškových metrov na 70 km v Jeseníkoch.

V tomto momente by sme mohli zastaviť „video“ a začať naratív: „Jop, to som ja. Pravdepodobne rozmýšľate, ako som sa dostal do tejto situácie…“ A tak si to poďme prejsť pekne od začiatku.

Minulý rok bol varovným prstom

Na jednej strane ma mrzelo, že som sa pred rokom nemohol zúčastniť. Na strane druhej, asi by som ďaleko nedošiel. Príprava na preteky bola v mojom podaní katastrofálna (resp. takmer žiadna). A to bol dostatočne veľký varovný prst, že tento rok musí prísť zmena.

V roku 2026 nás na dlhej trase opäť čakalo šesť povinných segmentov. Takmer bratislavský Braunsberg, Mikulov, Jeseníky, Biele Karpaty, Poľana a finálny parkour na Orave, v Poľsku a na Kysuciach. Inými slovami samé lahôdky. Legendy ako Dlouhé stráně, Praděd, Vršatec, Poľana, či zázrivská Hoľa.

💡 Ak ťa zaujíma, ako sa pri zdolávaní segmentov cítili samotní organizátori, video nájdeš v našom rozhovore.

Ľudia chápu, že 1000-kilometrové preteky sa nevyhrávajú na prvých desiatich

A tak sa začal tréning. Cyklistiku som kombinoval s turistikou, nech má telo aj trochu zmeny. Do toho som šupol aj preteky RondeBB a niekoľko dlhších jázd – a takisto aj bikepacking s brašnami. Nech si stehienka zvykajú. 🙂 Do budúcna by som zmenil asi jedinú vec, a síce, zvážil by som trenažér. Dosť by mi pomohol v zimnom objeme.

Vyhliadky boli viac než mizerné

Moja príprava na RTSK má každý rok tri fázy. Prvou je nedočkavé vyčkávanie, kedy chalani konečne „vykopnú“ segmenty. Trasa je obvykle hotová behom niekoľkých hodín. 🙂 Druhá fáza je tréning. A tretia fáza prichádza tesne pred pretekmi a nie je ňou nič iné, než stresy z počasia.


Tento rok sme už pred pretekmi tušili, že to bude kruté. A veľmi. Predpoveď sa napokon vyplnila do bodky. Vietor, mráz, neskôr búrky a sneženie.

K tomu som mal ešte pred štartom pocit, že moje kolená za posledný mesiac mentálne zostarli tak o 50 rokov a náhodne ma pobolievali aj pri ľahších výjazdoch. Napriek tomu sme sa do toho pustili s vervou nám vlastnou. Poďme na to.

Veterné elektrárne tu nestoja len tak

Ráno v deň štartu buntoším už o pol piatej. Bruško mi dáva najavo jemný štarťák, hodinky zas blábolia niečo o skvelej regenerácii a pripravenosti podať vysoký výkon. Nuž, uvidíme.

Balíme saky-paky a štrikujeme sa Bratislavou na Trnavské mýto, odkiaľ štartujeme. Odovzdanie vecí, rýchly pokec s pár kamošmi a o 7:00 sa ulicou ozýva cvakanie stošesťdesiatich tretier do pedálov.


Ostrý štart prichádza na bratislavskej hrádzi. Teda… Osobne som ani nepostrehol, že už sa preteká. Situácia je zjavne z roka na rok pokojnejšia a ľudia chápu, že 1000-kilometrové preteky sa nevyhrávajú na prvých desiatich. 🙂 Po čase však Maťa ťahám v háku dopredu, lebo začínam mať pocit, že sa zbytočne flákame.

Prvý segment je Braunsberg. Spomienky naň mám matné. Naposledy som tu bol ešte počas výšky, čiže tak štyri roky vzad. Nohy sú však ešte čerstvé a v úvode nás ide pokope hneď niekoľko. To bola ešte tá časť pretekov, počas ktorej boli všetci vysmiati a plní elánu. Však nás to dobehne.

V strmej pasáži sa obzerám za seba a som fascinovaný tým hadom cyklistov, ktorý sa za mnou vlní.


Hore sa zbytočne nezdržiavame a frčíme do zjazdu. Oproti našej poslednej účasti sme s Maťom popracovali na obliekacej stratégii – žiadne vyzliekanie a obliekanie búnd už po pár kilometroch – iba návleky a vesta. Napokon je v návlekoch tak príjemne, že si ich vyzliekam až na obed.

Od Braunsbergu po Mikulov je to asi 100 km. Plní sa prvá časť predpovede – nepríjemný a silný severák. Volíme našu tradičnú stratégiu a po kilometri sa pravidelne striedame na čele. Aj vďaka tomu sa nám stále darí držať pomerne solídnu rýchlosť. Len môj zadok je celý nesvoj. Už po 40 km sa nedokážem riadne usalašiť v sedle a začínam byť z toho nervózny.


Severáku sme sa napokon nezbavili celých 300 km prvého dňa. Trápenie sa teda pokračuje celým Rakúskom aj Českom. Cez Valtice prichádzame do Mikulova a ja si v Bille kupujem nealko pivo, keďže som už z ionťákov úplne zalepený. Centrum je tu krásne, avšak príliš dlho sa nezdržiavame.

„Vyplo“ ma aj napriek tomu, že mi do očí pálilo svetlo a na benzínke hrali dve rozdielne rádiá.

Stretávame tu Mišku, ale aj našich súperov medzi dvojicami a pivných magnátov, Dušana s Martinom. Chvíľku sa vezieme spolu, no aby to nevyzeralo ako pridlhá mentálna vzpruha (ktorá je zakázaná 🙂), po chvíli ide každý vlastnou cestou. Koniec parkouru nám okrem atraktívnej nádrže Nové Mlýny servíruje aj gravel zachádzku a nepríjemný výšľap po kockách. Zadok už len potichu narieka.

Všetko, čo na cyklistike neznášam

Za Mikulovom začína mentálny tunel. Aj po pár dňoch musím doslova hrabať v spomienkach, čo sa vlastne v týchto miestach dialo. Pamätám si len toľko, že po prvom dni som si myslel jediné: „Dnes som zažil všetko, čo na cyklistike neznášam. Nekonečná rovina, silný protivietor a „kopanice“ okolo Brna.“


Z Mikulova to bolo k Brnu relatívne fajn. Síce som bol vetrom už doslova ohučaný, no vyhli sme sa doprave. Cyklochodníky tu zjavne vcelku „letia“. Avšak hlavná cesta do Prostějova nás tvrdo vrátila do reality.

Nekvalitný povrch, nebezpečné manévre, raz dokonca aj ostrekovače. Nič príjemné. Okrem toho sa stav ciest neustále zhoršoval, až vyústil do panelky a neskôr dláždenej cesty. Čistý análny teror.

Morál nám trochu zlepšuje pauza na pumpe pred mestom. Rýchla gulášová polievka, dobitie elektroniky a prekvapenie, že sme asi v čele, ak trackery fungujú spoľahlivo. Dušan s Martinom nás však počas pauzy opäť doťahujú, a tak sa znova chvíľku vezieme spolu. Stmieva sa, vyťahujeme reflexné prvky a valíme, čo to ide.


Kdesi na polceste medzi Uničovom a Šumperkom Maťo hlási, že už ďalej nevládze a potrebuje powernap. Našou pôvodnou stratégiou bolo, že si dáme v pravidelných intervaloch zo dve-tri polhodinové pauzy a potiahneme celú noc. Chvíľu nám trvá, kým zvládame nájsť dobré miesto, kde roztiahneme hamaky.

On po chvíľke spokojne odfukuje, mne sa nijako nedarí zaspať. Po asi pol hodine vyliezam z izolačného vaku a po pár sekundách sa doslova trasiem. Medzičasom sa totiž schladilo na asi 5 °C. A to je pre nás škrt cez rozpočet.

Ak som nezopakoval hlášku „to je v prdeli“ aspoň tridsaťkrát, tak ani raz. 🙂 Okolo polnoci je, samozrejme, nereálne zohnať akékoľvek ubytovanie.

Prichádza vrchárska skúška

Nezostáva nám nič iné, len sa „zmáčknuť“ a doraziť aspoň tých 15 km do Šumperku. Na tamojšej pumpe zďaleka nie sme prví. Niekoľko pretekárov si tu už vraj dalo šlofíka. 🙂 Pre ilustráciu, aký unavený som bol – „vyplo“ ma aj napriek tomu, že mi do očí pálilo svetlo a na benzínke hrali dve rozdielne rádiá, čiže dve rozdielne piesne (doteraz nechápem).


O štvrtej si užívam teplý hotdog a nahlas premýšľam, že kým vyjdeme na Dlouhé stráně, bude už dávno svetlo. Dlouhé stráně sú najdlhšie súvislé stúpanie v Česku. Dozvedel som sa to až neskôr, dovtedy to bol pre mňa len ďalší kopec na trase, navyše so zaujímavou technológiou na vrchole.

Musím sa ale priznať, že tých 12 km a zhruba 900 výškových na cyklopočítači ma veľmi rýchlo prebralo z rannej letargie.


Na vrchol som sa vyťapkal rýchlosťou priemerného slimáka záhradného za niečo vyše hodiny a pol. Obligátna fotka megalomanskej nádrže a keďže Maťa zatiaľ nebolo, vystrel som sa na slniečku a podriemkal aspoň desať minút. Neskôr som zistil, že on si takto podriemkal v stúpaní hneď dvakrát. 🙂

Raz darmo, ak v noci spíš trištvrte hodinu, nejako sa to prejaviť musí.


Na ďalšie tri stúpania som sa však veľmi tešil. Kvalitný asfalt, pomerne príjemný sklon, rýchly a zábavný zjazd. Takto to mám rád. Dokonca aj protiidúci záchranár Horskej služby ma povzbudil a ukázal palec hore. 🙂

Zaujímavým je pomer finišerov k DNF - podčiarkuje náročnosť tohto ročníka.

Pod Pradědom sa nás opäť zbehlo hneď niekoľko, a tak sme sa vzájomne na striedačku povzbudzovali. Tentokrát mi to už vôbec nechutilo a musel som sa nútiť nezastavovať. Keď na to pozerám spätne, tento segment bol vlastne ako klasický deň v Alpách – chýbalo už len zopár kilometrov a výškových metrov.

Nečakaná stopka

Z Pradědu je krásny výhľad a nie až tak krásny zjazd. Najmä kvôli neviditeľným ryhám v ceste a šialene jazdiacim autobusárom som bol rád, keď som zbadal závoru v sedle Hvězda a spustili sme sa už po hlavnej ceste do Rýmařova. Krátka pauza v Lidli, neskôr Maťova ešte kratšia powernap a ďalšia nekonečná rovinka od Šternberku až pod Biele Karpaty bola na dohľad.


Maťo sa už dlhšie sťažoval na silné bolesti zadku a podprahovo ma začal pripravovať na to, že to možno nezvládne.

A tak v hlave začínam prerátavať a kalkulovať s búrkami, ktoré majú doraziť na ďalší deň. Snažiť sa doraziť trasu osamote? Alebo prejsť aspoň náročné Biele Karpaty a odtiaľ sa zviezť skratkou do cieľa?

Odpoveď na moje otázky prišla skoro a veľmi nečakane. Akonáhle sme sa dostali na rovinu, pri každom otočení nohami mi vystrelila bolesť do ľavej achillovky – moja nočná mora. Viem, čo jej zranenie obnáša, keďže pred dvoma rokmi som mal preťaženú pravú achillovku a doteraz ju niekedy cítim. Čo však teraz?


Rozhodnutie bolo jasne dané, hoci pre mňa osobne veľmi ťažké. Vôbec mi nebolo po chuti odstupovať z dobre rozbehnutých pretekov a priebežného druhého miesta medzi dvojicami. Stále si však poviem, že zdravie je len jedno a dobojované preteky nestoja za niekoľko týždňovú (v horšom prípade niekoľko mesačnú) nútenú pauzu.

A tak naša epická jazda končí na olomouckej vlakovej stanici po 470 km, 5800 výškových metroch a asi trištvrte hodine spánku.

Čo som si z pretekov vzal?

Všetko zlé je na niečo dobré – síce sme „bedňu“ spred dvoch rokov neobhájili, no vraciam sa bohatší o niekoľko skúseností, podnetov a, samozrejme, aj zážitkov:

• Nepreťažovať sa. Zmeniť mindset a buďto zvoliť kratšiu trasu alebo si dopriať každú noc dostatočný čas na oddych. V noci sa síce stráca najviac času, no je stále lepšie skončiť mimo pódia, než nedokončiť vôbec. Keď sa na to spätne dívam, prebdená noc vyústila nielen do nulovej regenerácie, ale aj horšieho výkonu a celkovej oťapenosti.
• Dopriať si pred pretekmi poriadny oddych. Tréning je tréning, no posledný mesiac pred pretekmi som si naložil hneď niekoľko akcií, ktoré kolenám asi celkom neprospeli. A počas pretekov mi to dali patrične najavo.
• Skontrolovať posed. Hoci mám na SUP-e najazdených už asi 10 000 km, problémy s achillovkou už po druhýkrát asi nebudú vecou náhody.
• Zmena prevodníkov. S kazetou kvôli prehadzovačke už „nepohnem“, no bagáž a strmé stúpania si pýtajú minimálne subcompact – 48/32 zubov.

V závere musím úprimne „smeknúť“ pred všetkými, ktorí to napriek katastrofálnemu počasiu nevzdali a dorazili do až do cieľa.

Tento rok boli podmienky sparťanské a chalani namotali segmenty slušnej náročnosti – hoci som prešiel len polovicu, nepochybujem, že aj ostatok bol krásny. 🙂 Napríklad Biele Karpaty, či Poľanu si jednoznačne pôjdem prejsť aj mimo súťažný mód…

A teraz niečo k výsledkom.

🏆 Na krátkej trati to po minuloročnej smole suverénne obhájil Roman Facuna, nasledovaný Andrejom Salajom a Petrom Reisingerom. V pároch sa najlepšie darilo Koenraadovi Roeygensovi a Lukášovi Roščákovi, druhé miesto obsadila Katarína Urbančoková a Roman Sihelský a na tretiu priečku to dotiahli Petr Slavíček a Patrik Novák.

🏆 Na dlhej nebolo rozhodnuté až do poslednej chvíľky. Prvé miesto napokon „urval“ Piotr Gdowski, no obdivuhodný výkon si pripísal druhý Mišo Ozogán. Z boja ho prakticky vyradili pribúdajúce technické problémy a rozostup v cieli bol iba 12 minút. Tretí skončil Wojciech Nogalski.

🏆 Medzi pármi na dlhej to na prvé miesto po troch rokoch dotiahol Filip Kubík s Denisou Chorvátovou. Druhí skončili Dušan Žila s Martinom Čintalom. No a tretia priečka? Tú po naozaj veľmi bojovnom výkone obsadili Luboš Kolouch a Róbert Jakub. Kompletné výsledky nájdeš na tomto odkaze.

💡 Zaujímavým je pomer finišerov k DNF, ktorý iba podčiarkuje náročnosť tohto ročníka. V sólo kategórii na dlhej trati je to 50 % (31 dokončilo, 31 nie), v pároch 37,5 % (3 páry dokončili, 5 nie). Na sólo krátkej zas dokončilo 47,3 % (35 vs. 39) a medzi pármi opäť 50 % (7 a 7).

Na záver patrí vrelá vďaka všetkým, ktorí stoja za organizáciou. Hoci som na cieľovú chatu dorazil so štatútom „DNF“, vládla tam super atmosféra. A čo o rok? Je jasné, že sa chalani opäť postarajú o slušnú „nálož“ a množstvo nádherných miest. A ja sa toho už teraz neviem dočkať.