Raslavický pedál

Raslavice opäť nesklamali – naháňačka v svižnom tempe, extrémna hmla na Haľagoši, záverečné blato, v ktorom som si takmer ustlal. A na pódium veľa nechýbalo.

V nedeľu 27. júla 2025 sa Raslavice už po siedmykrát zaplnili nadšencami cyklistiky. A myslím, že o zábavu bolo postarané. Ja patrím k stálym účastníkom už od prvého ročníka – vynechal som len raz, aj to len kvôli úrazu. Samozrejme, že som tam nemohol chýbať ani tento ročník.

Posledné dni v znamení asfaltu

Pozerám na svoj bike a hovorím si: „Na týchto plášťoch už asi riskovať nejdem.“ Výjazdy zvládajú, aj Brnčalku, ale sú tak zjazdené, že niekto by na nich pre istotu jazdil už len asfalt. Na niektorých miestach už chýba aj vzor a sú úplne hladké. Do Raslavíc teda pre istotu pôjdem v novom „obutí“.

Dnes je taká obrovská ponuka plášťov, že človek celý deň pozerá eshop a aj tak má dilemu, čo dať do košíka. Nakoniec volím Tufo, XC13 dozadu a XC14 dopredu, ale so šírkou 2,35”. Prvýkrát budem jazdiť mimo zimy na niečom širšom ako 2,25”.

Bike je u Dodyho v servise a tak zatiaľ naháňam kilometre na cesťáku – pohodovo, no samozrejme si doprajem aj nejaké tie intervaly na segmentoch.

Warm up na detských pretekoch?

Počasie na víkend nevyzerá nádejne. V sobotu idem organizačne pomôcť na detskú ligu A. Babiča v susednej Spišskej Belej. Už od rána to vyzerá tak, že každú chvíľu spŕchne, a tak prichádza dilema, či vôbec ísť, zajtra si v Raslaviciach zrejme vody užijem dosť, no nakoniec sa do Spišskej Belej predsa len vyberiem ísť pomôcť. Aspoň zabehnem nové plášte pred zajtrajškom.

Zahriať nohy deň pred pretekmi nikdy nie je na škodu, no dá sa to aj na detských pretekoch? Robím predjazdca každej vekovej kategórii, pri menších sa obzerám, či idú dobre a sem-tam aj spomalím, no posledná kategória – chalani vo veku 14 rokov – mi dajú zabrať. Najmä víťaz z Čajka Racing team ide tak, že na to, aby som sa pred ním udržal a nezavadzal mu, som musel ísť neraz tepy nad 180. Tri kolá zo štyroch mi stačili.

V početnej zostave

Raslavický pedál je obľúbený nielen u mňa, ale aj v našej partii z okolia, čo chodíme spolu na akcie. Inak tomu nebolo ani teraz a spod Tatier vyrazilo nejedno auto. Prichádzam do mesta ku Dodyho predajni, kde máme zraz, naložíme biky a môžeme vyraziť v 4-člennej zostave smer Raslavice, tentokrát ale cez Starú Ľubovňu po okresných cestách. Celkom to zbehlo, v nedeľu sú celkom prázdne cesty a prichádzame v primeranom čase.


Zaparkujeme na veľkom parkovisku pred školou, zložíme biky a ideme na prezentáciu. Na amfiteáter, kde je celé zázemie, je to len kúsok. Stánky s občerstvením, detské atrakcie, o chvíľu sa začnú aj detské preteky.

Prezentácia prebieha rýchlo, štartovný balíček je tu naozaj bohatý v porovnaní s ostatnými, aj väčšími podujatiami. Za rozumnú cenu dostanete okrem štartovného čísla pamätné tričko, medailu, kľúčenku, buffku, zľavové poukazy, niečo pod zub... N proste plno vecí.

Idem naspäť ku autu – nachystať seba a doladiť bike, ak treba. Ani sme sa nenazdali a už sa pomaly treba chystať na štart.

Čistí nebudeme...

Včera tu pršalo tiež, aj v noci niečo, organizátori mali ešte nachystanú iný variant trate, no nakoniec sa ide pôvodný. Potešil rozdielny štart dlhej a krátkej trate. O 10:45 štartujeme my na dlhej. Pozíciu nemám veľmi ideálnu, ale nevadí. Prehodím pár slov s Filipom Grešom, kandidátom na absolútne víťazstvo.

Je odštartované, nejaké tie 2-3 sekundy postojím a môžem vyraziť aj ja. Opúšťame asfalt, malý brod a začíname stúpať hore lúkou. Dupnem na to, veď ako inak hore kopcom. Postupne sa predieram a na konci lúčneho stúpania už veľa bikerov pred sebou nemám. Ak nerátam e-bike, je predo mnou maximálne prvá päťka.


Stúpanie pokračuje aj po vstupe do lesa, dobieham poľského bikera, chvíľu ideme spolu za sebou, tempo parádne. Dám sa s ním do debaty, ale viesť rozhovor pri tepoch atakujúcich hranicu 180 nie je jednoduché.

„Glevo, ty ideš na elektriku?“

Je tu prvýkrát, nepozná to tu. „Za chwile na dol.“ On sa poteší, no ja veľmi nie. Je to síce jednoduchý zjazd, no obávam sa blata, aj keď nové plášte by mali podržať. Našťastie je to celkom v pohode, žiadne blatové galeje, ale tak veľa bikerov tade ešte neprešlo.

Haľagoš, kde si

V závere zjazdu do Podhoran od kríža ma ešte predbieha trojica, medzi nimi kamarát Peťo Koczka a Martina Krahulcová. Začíname stúpať na Haľagoš, úvod je mierny a aj dosť rýchly. Tých, čo ma predbehli, predbieham pre zmenu teraz ja. Krátko na to aj spomínanú trojicu, poľaviť v tempe sa nechystám.

V strmšej časti dokonca dobieham poľského bikera, čo sa mi stratil ešte na začiatku zjazdu do Podhoran, a idem aj pred neho. Sadá riadna hmla, po vyjdení z lesa na lúku vidieť pred seba len pár desiatok metrov.


Haľagoš je najvyšším bodom trasy, už by mal byť koniec stúpania, no v tej hmle nič nevidno. Som rád, že vidím kúsok pred seba, aj občerstvovačku zbadám, až keď som kúsok od nej. Lejem do seba pohár vody. Krátka doprava, my rovno. Krátky panelový zjazd a šup na lúčny hrebeň. Stále v hustej hmle, kúsok z nej mrholí. Snáď nezačne liať.

Poliak sa opäť dostáva predo mňa, ale mám ho stále pomerne na dosah a trochu sa ponaháňame. Zrazu sa mi odtrhne spodná sťahovacia páska na štartovnom čísle, už drží len na dvoch, snáď sa neodtrhne aj ďalšia a budem tu naháňať štartovné číslo. Našťastie drží, aj keď veje vo vetre.


Zjazdujeme do Pušoviec, opäť ma predbieha známa trojka. Okolo polí pokračujeme do susedných Čeloviec a stúpame trochu hore zástavbou, kde trojicu dobieham – hm, asi sa budeme často navzájom predbiehať.

Zosadám, tlačím, nadávam.

Vo svižnom tempe prechádzam okolo. „Glevo, ty ideš na elektriku?“ kričí mi Peťo. V kopcoch sa nešetrím a idem, čo to dá. Stúpanie pokračuje aj po príchode na lúku, a tak im odskočím. Po následnom zjazde a krátkych brdkoch, kde sme si opäť neraz vymenili pozície, prichádza pomerne rýchly úsek v okolí Nemcoviec.

Vytvárame štvoricu, idem dopredu a kývnem Peťovi, nech ide za mňa. Asfaltová rovina s miernym sklonom, zaradím ťažký prevod, rýchlosť držím okolo 40-tky. Lesná asfaltka, občas štrk. Nepoľavujem a stále ťahám vo vysokom tempe Peťa, Martinu a ešte jedného bikera za mnou.

Únik a prepad

Síl je dosť. „Water?“ ozve sa biker z našej štvorice. Peťo mu odvetí, že o chvíľu bude občerstvovačka. „Poľska?“, pýtam sa ho. „Tak.“ Podávam mu bidon, nech sa napije. „Dziekuje.“ Ešte som mal tak 2 deci vody, tak som mu ponúkol, veď už len jeden kopec a zjazd do cieľa. Teda, presnejšie 10 kilometrov.

Skúsim si vytvoriť náskok, v Podhoranoch sa už spájame s krátkou traťou. Na občerstvovačke nestojím, začína sa krátke a výživné stúpanie k Podhoranskému krížu. Dupnem na to, pípne mi segment, tepy idú rýchlo hore, predbieham bikerov z krátkej, niektorí tlačia. Som hore, Garmin zahlási PR.


Stúpanie pokračuje aj za krížom, ale už je to miernejšie, nepoľavujem. Ešte kúsok hore a v zjazde ma snáď nikto nepredbehne a bude dobre. Vchádzame do lesa – je tu blato, a to poriadne. Snažím sa nájsť stopu, no nedarí sa, výrazne spomaľujem. Zosadám, tlačím, nadávam.

V tom blate by som aj tak asi rýchlejšie nešiel, suchá stopa je len tesne okolo stromov a tam je problém sa udržať. Pred koncom stúpania skúšam nasadnúť, pomaly to ide, stratil som dosť času. Ráno to bolo v pohode, teraz je to dosť rozryté, ustrelí mi predné a končím v blate. Teda, ja som to akosi ustál bez toho, aby som sa celý zvalil. Okuliare mi padajú do blata.


Trochu ich pretriem, dobieha ma známa trojica, teda aj predbieha. Nuž blato nie je môj kamarát. Keby som mal staré plášte, tak neviem. Našťastie ma už nikto z dlhej nepredbieha. V lese idem ešte opatrnejšie, až na lúčnom zjazde to môžem trochu viac pustiť. Nasleduje brod cez potok a už len ulicami Raslavíc do cieľa, ktorým prechádzam nakoniec s časom 2:15:02.


Pokiaľ sme na trati bojovali my, svoje sily si zmerali aj deti v rôznych kategóriách. Od najmenšej “Baby” do 5 rokov po starších žiakov vo veku 12 - 14 rokov. Trať bola ako vždy situovaná v priestoroch amfiteátra, kde sa jazdili okruhy podľa vekových kategórií. Ako to už na detských pretekoch býva, pri tých najmenších nechýbal aj plač, no odohral sa tu nie jeden napínavý súboj o umiestnenie.

Umyť bike, pozrieť výsledky, nekonečná tombola a hurá domov

Po dojazde do cieľa je pre nás pripravené ešte rýchle občerstvenie. Niečo si dám a idem sa postaviť do radu a umyť bike. „To aké watty si šiel?“ pýta sa ma Martina, keď stojíme v rade na umývanie bikov. Netuším, momentálne som bez wattmetra. No musím si už tie „Faverá“ kúpiť. Po umytí sa idem najesť a onedlho sa už začne vyhlásenie výsledkov.


Na krátkej trati sa najlepšie darilo Patrikovi Falatovi s časom 1:25:14 a u žien dominovala poľská bikerka Sara Matoga s časom 1:42:47. Na dlhej trati zvíťazil Filip Greš s časom 1:54:47 a u žien Martina Krahulcová s časom 2:10:10. Kompletné výsledky si môžete pozrieť na tomto odkaze.

Ja som s mojím časom nakoniec obsadil šieste miesto v kategórii a celkovo sa mi ušla 14-ta priečka. A keďže v Raslaviciach idú na pódium prví piati, tak mi to tesne ušlo. S mojím výkonom by som pokojne mohol atakovať hranicu 2 hodín a naháňať Filipa, ale to by som musel mať lepšiu techniku smerom dole.


Po výsledkoch bola ešte tombola, a keďže tá obsahovala 80 cien... Ale mne sa to páči, veď to zhruba každý tretí má cenu. Na mňa sa neušlo. Ale z našej zostavy sa na pódium chodilo, Marcel okrem tomboly získal aj krásne tretie miesto na dlhej vo svojej kategórii a Dody obsadil druhé miesto ako aj Jirka. Po tombole už sa len rozlúčiť, naložiť biky a mohlo sa ísť domov.

Ďakujeme

Máme za sebou siedmy ročník cyklopretekov v srdci Šariša a môžeme sa tešiť na ten ôsmy. Veľká vďaka patrí celému organizačnému tímu, že to opäť zvládli na jednotku. Podujatiu nemám čo vytknúť. Trať už poznám dokonale, ale myslím, že značenie bolo bezchybné a nebolo kde zablúdiť.


Počasie neovplyvníme, ale nakoniec to nebolo až také zlé, mohlo byť aj horšie blato. Atmosféra, ktorá tu vždy vládne, to myslím naplno vynahradila. Vidíme sa o rok!