Spišských 333 EXTREME

Prvý maratón v živote a hneď asi najťažší na Slovensku. Spišských 333 Extreme však tento rok bolo extrémne hneď vo viacerých ohľadoch.

Klop… klop… klop. Ležím v posteli poslednú noc pred pretekmi a počúvam, ako sa behom niekoľkých hodín spúšťa už tretí lejak a bubnuje na strešné okno nado mnou. A premýšľam nad tým, ako to bude o niekoľko hodín vyzerať na trati...

Spišských 333 Extreme je podujatie, ktoré ponúka snáď všetko, čo MTB maratón ponúknuť môže. Lesy, lúky, asfalt, technické zjazdy, stojky, ale aj aj dlhé kopce. No a v neposlednom rade aj bolesť, únavu a eufóriu, keď sa človeku podarí prekonať samého seba.

Prvý a hneď najťažší

333-jku som mal poznačenú vo svojom „to-do“ liste už pomerne dlho. Trasa, ktorá spája to najkrajšie zo Spiša, môjho najobľúbenejšieho regiónu, ešte k tomu si dať poriadne do tela… Presne toto je pre mňa to pravé orechové. A práve tento rok sa pozbiehalo hneď niekoľko okolností, vďaka ktorým som sa napokon prihlásil.

Prvou okolnosťou bola, bohužiaľ, neúčasť na Race through Slovakia. Moju jarnú časť sezóny sprevádzali dve črevné virózy (jedna z nich 3 dni pred pretekmi), vyťahovanie osmičky a s tým spojený týždeň na Flectore.

Popri tom minimum času na jazdenie. Ako to však býva, kde sa jedny dvere zavrú, tam sa druhé otvoria. Nechcel som zostať tento rok bez nejakej trasy nad 300 km, a tak bola toto jasná voľba.


Dva týždne pred pretekmi som sa so zwAROm opäť zatúlal do Álp. O tom, čo všetko sme stihli prebrázdiť, si môžete prečítať v jeho článku, ja skôr vypichnem, že to bola slušná vrchárska príprava a tú zvýšenú koncentráciu červených krviniek predsa treba niekde zúžitkovať.

Tretí faktor bol bicykel. Jeho prestavbe ešte určite venujem osobitný článok, ale len v skratke – behom posledných mesiacov podstúpil slušnú odtučňovaciu kúru a získal pravý „race charakter“. No a tým štvrtým faktorom bolo, že sem Viktor prišiel po roku zložiť reparát minuloročnej skrečovanej 222 km trate. A tak som mal hneď vyrovnaného parťáka (aspoň na polovicu trasy).

Tričko, tyčinky a dve vstupenky na kúpalisko

Do Spišskej dorážam už deň vopred a ako prvú idem odbaviť prezentáciu. Pousmial som sa nad tým, že pretekári dostávajú v rámci štartovného aj voľný vstup na plážové kúpalisko. Ja som si plavky nebral, no vtedy som ešte netušil, že sa vykúpem tak či onak.

Ráno pred pretekmi je u mňa už štandardne plné nervozity. Bolo tomu tak pred mojím prvým štartom na RTSK, dokonca aj tento rok pred Sliezskym kráľom. Akonáhle však stojím pred štartovým oblúkom, všetka nervozita je preč.

Pri prejazde mestom ešte stíham prehodiť niekoľko slov s Lacom Hojom, mojím tajným tipom na víťaza. No a zrazu odbáčame do prvého stúpania na trati a môžeme vypustiť tigra z klietky.

Viktor ma už vopred varuje, že toto zabolí a nemýli sa.

Alebo aj nie. Celý čas som si prísne prikazoval neprepáliť úvod a nenechať sa strhnúť davom. Bolo mi jasné, že ak už v úvode pôjdem hranu, skôr či neskôr ma to tak či tak dobehne. V prvom kopci je balík ešte ako-tak kompaktný, no už v stúpaní k Medvedej hlave za Novoveskou Hutou sa postupne delíme. Pribudol tu nový asfalt, a tak k sebe priberáme Šimona na graveli, ktorý má takisto za sebou RTSK. Úvodné kilometre ubiehajú ozaj rýchlo, no už zo začiatku cítim boľavé kríže. Žeby ešte pozostatok Álp?


Na premýšľanie však veľa času nie je – blížime sa k prvému serióznemu kopcu na trati, a síce k stúpaniu na Glackú Poľanu. Spočiatku príjemná tempárčina, neskôr strmina s prídavkom technického jazdenia cez kamene, no aspoň sa človek ani na tak dlhom maratóne nenudí. A najmä, šotolina znamená jediné – človek nie je hneď z úvodu pretekov celý premočený. Už od začiatku je ale jasné, že dnes sa jednoznačne prášiť nebude.

Asfalt – kopce – asfalt – kopce…

Pri Stratenej napochytro prepočítavam naše tempo a som spokojný, priemerka takmer 20 km/h je ďaleko lepšia, než som dúfal. Prispieva k tomu aj viacero asfaltových úsekov. Pravoverní harcovníci by povedali, že sa to na MTB maratóne nesluší, no ja to beriem ako miesto na oddych a až tak mi neprekážajú. Tú „žiletkársku“ krv v sebe asi nezapriem.


Prvá vážnejšia skúška prichádza v podobe stúpania na Grajnár. Viktor ma už vopred varuje, že toto zabolí a nemýli sa. To, že bolo toto stúpanie dlhé, až taký problém nebol. No ostrý záver, ktorý navyše moje Wahoo pri vykreslení profilu na plnej čiare odignorovalo, už hej. Poctivo však ťahám bez zosadnutia celých 6 km a na vrchole rozdýchavam. Okolo nás sa začína zmrákať a v zjazde do Hnilčíka padajú prvé kvapky.

Ani jemné poprćhanie nám však nebráni zastaviť sa na legendárnej neoficiálnej občerstvovačke v Hnilčíku. Palacinka, chlieb so šmaľcom, bublanina… Asi už viem, z čoho som mal potom niekoľko ďalších kilometrov mierne kŕče v bruchu. Za mňa bol však toto jeden z TOP zážitkov na trase.


Žiadna radosť však netrvá večne a tá naša pretekárska už tobôž nie. Od Hnilčíka až po Gelnicu nás čaká asfalt. Ak som sa mu doteraz tešil, tu som sa ho statočne prejedol. 35 km jemným klesaním spôsobilo, že sme obaja s Viktorom išli už slušne „na morál“ – a to aj napriek tomu, že sme držali vcelku pekné tempo, točili sme sa na špici a obehli sme niekoľkých pretekárov.


Vidieť tabuľu s nápisom „Gelnica“ bola pre mňa doslova spása. A to aj za cenu toho, že nás čakalo ďalšie náročné stúpanie na Krompašský vrch. Pre Viktora to bola pred rokom konečná a keďže sa chcel ešte zastaviť po vodu a vyjsť si toto stúpanie zľahka, pokračoval som sám. A práve toto rozhodnutie mi asi neskôr sčasti zachránilo kožu.

Keď búrka spláchne nádeje

Bol som zhruba v polovici stúpania, keď som začul prvé hromy. Niekoľko stoviek metrov pod vrcholom už bolo hrmenie pravidelné, hlasné a obloha sčernela. Hoci som Viktorovi sľúbil, že ho počkám na vrchole, tento optimistický plán razom vrhám za hlavu a cieľom teraz bude čo najrýchlejšie zísť do Krompách.

Keď sa snažíte ujsť pred búrkou takýchto obludných rozmerov, garantujem vám, že v sebe objavíte zjazdárske schopnosti, o ktorých sa vám v živote ani len nesnívalo. Akonáhle som však vyšiel pri hoteli Hutník a zbadal tú hustú dažďovú clonu priamo pred sebou, v okamihu som to zvrtol pod striešku.


Búrka nebola dlhá, no zato o to intenzívnejšia. Viktor sa pri Hutníku zjavil až vtedy, keď bolo po všetkom a svorne sme sa zhodli, že prcháme do Krompách. Po chodníčku však tiekli doslova rieky vody, a tak si viete predstaviť, koľko mi moje skrývanie sa bolo platné.

Predstava caráchať sa ešte 10 hodín vo vode, blate a daždi bola silnejšia, než vôľa dokončiť.

Následky búrky sa však objavili až neskôr. V Slovinkách odbáčam do Poráčskej doliny a razom je to mláka za mlákou, popadané konáre a stromy… Míňa ma biker a prehodíme spolu niekoľko slov. „Dnes to veru nemáte ľahké.“ Pomyslel som si, že tu to nikdy nebolo ľahké. Asi sú len epické ročníky a potom epické ročníky s pridanou hodnotou. A toto bol presne jeden z nich.


Na občerstvovačku na Poráči dorazím po necelých 10 hodinách hrubého času. Rýchlo sa najesť, prezliecť do suchého, namontovať svetlá a ide sa ďalej. Lúky nad Závadkou kedysi Imro popísal ako jednu z najkrajších častí trasy. Pre mňa to znamenalo neustále brzdenie a kľučkovanie pomedzi hlboké mláky, opatrné zjazdy a začínajúce sa zúfalstvo. Odtiaľto dovidím až do Levočákov a vidím, že tam takisto prší.


Okrem toho sa už pomaly zmráka a mňa čaká nočná časť tohto výjazdu. Svetlá zapínam až pri Matejovciach nad Hornádom a pokračujem po trase Spišskej cyklomagistrály, ktorú som prešiel minulý rok, ibaže v protismere. Avšak jej stav dáva klinec do rakvy môjmu snaženiu. Vzhľadom na podmienky a množstvo vody sa tak stáčam vzad a účasť na svojom prvom MTB maratóne končím neúspechom.


A či ma mrzelo, že končím? Áno, a veľmi, pretože nohy si pýtali ísť ďalej. Nestáva sa mi často, že by som sa po 200 km cítil v takejto kondícii. Avšak predstava caráchať sa ešte 10 hodín vo vode, blate a daždi bola silnejšia, než vôľa dokončiť. Teraz to vyzerá, že chlapci z MTBIKERu sem chodia zbierať DNF.

No Viktorovi sa reparát minulého ročníka napokon podaril. A mne je už teraz jasné, že sa na štart postavím znovu. Kedy? To uvidíme. Ale jednoznačnou podmienkou bude predpoveď bez dažďa.


Na dlhej trati sa nakoniec na prvom mieste umiestnil Julo Badiar v čase 15:08:40 – Laco za ním zaostal len o niekoľko minút a rovno dávam do pozornosti aj zážitky tejto dvojice. Najväčšiu poklonu si však v mojich očiach zaslúži Marty Boháčiková, ktorá túto trasu nielen že dokončila ako prvá žena v čase 22:56:01, ale s náročnými podmienkami si poradila na graveli.

Kompletné výsledky nájdete na tomto odkaze.