West Carpathian Challenge 2022 – moje prvé a určite nie posledné bikepackingové preteky

West Carpathian Challenge 2022 – moje prvé a určite nie posledné bikepackingové preteky

Už dlhšiu dobu som sníval o absolvovaní bikepackingového podujatia, kde som si romanticky predstavoval, ako bicyklujem nádhernou prírodou, po večeroch si opekám a spím v lone prírody – realita je iná, ale má neskutočné čaro.

Približne pred siedmimi rokmi som objavil preteky 1000 Miles Adventure a veľmi ma zaujali. Odvtedy ich pravidelne sledujem a spomínam (moja žena by vám vedela povedať ). Dokonca sa mi podarilo pred dvoma rokmi aj registrovať. Avšak môj kamarát, ktorý so mnou štartoval aj na WCC, sa nezmestil do štartovej listiny, tak som tam nakoniec nešiel. Viem, že Míle sú neskutočne náročné, tak som sa rozhodol absolvovať niečo kratšie a vyskúšať si, ako to na takomto podujatí chodí.

Minulý rok som natrafil na podujatie WCC, kedy sa odohral prvý ročník a okamžite ma to nadchlo. Mladý pár, ktorý vymyslel trasu našimi Karpatmi, to skrátka musím vyskúšať. A našťastie sa mi podarilo namotať aj môjho kamaráta Vlada. Ako sa hovorí, na Svätého Mikuláša neučí sa, neskúša sa, ale na WCC prihlasuje sa – tak sme spravili aj my (registrácia sa spúšťa šiesteho decembra). A to bol začiatok nášho super dobrodružstva.

Príprava


Som z Bratislavy a viac-menej bicyklujem celý rok, či je vonku tridsaťpäť stupňov alebo mínus desať a kopec snehu. Moju prípravu na WCC môžeme počítať od Nového roka a rozdeliť ju do troch objemových fáz. Prvá predstavovala víkendové bicyklovanie v oblasti bratislavských Karpát (takých 12 jázd v priemere 70 km a 1 300 výškových metrov), druhá týždňová bikovačka z Bratislavy na Oravu (450 km a 5 000 výškových metrov) a tretia tri veľké celodňové výjazdy, kde každý mal cez 140 km. Taktiež som sa od mája snažil chodiť minimálne dvakrát do týždňa na bicykli do roboty, ale to je dokopy 30 km a po rovine. Či je to dosť alebo málo, to netuším, ale myslím si, že fyzicky som bol na tom počas pretekov dobre.

Materiálnu výbavu som tiež nechcel podceniť, tak som si študoval, čo na takých pretekoch jazdci používajú, ale tu je to tiež veľmi individuálne. Niekto volí menšiu záťaž, niekto chce mať istotu, tak väčšiu. Ja som zvolil brašňu na riadidlá, stredne veľkú brašňu do rámu a ruksak. Pri balení som sa snažil postupovať s rozumom, lebo som vedel, že všetko budem musieť nosiť, respektíve tlačiť. Nebudem detailne rozpisovať, čo všetko som so sebou bral, pretože články/videá, ako sa zbaliť na bikepacking, tu už boli.



Nultý deň


Keďže som ja namotal môjho kamaráta Vlada, aby išiel na WCC so mnou, tak som bol viac-menej zodpovedný aj za úvodnú organizáciu. Štart bol z kempu v Račkovej doline. Vedel som, že nás čakajú náročné dni a noci a preto som sa rozhodol, že spať pred pretekmi bude lepšie v pohodlí. Objednal som izbu v penzióne v Liptovskej Kokave a následne kúpil lístky na vlak do Liptovského Mikuláša. Cesta prebiehala relatívne v poriadku, kde sme v Bratislave nastúpili na vlak, dali pár pív v „reštauračáku", v Mikuláši nakúpili jedlo na večeru a raňajky a dali si ľahkých 25 km do miesta, kde sme mali ubytovanie. Večer sme pozreli, ako Slovan zabojoval proti Olympiakosu a plní očakávaní išli spať.

Prvý deň


Od úvodu bolo jasné, že tu nič nebude zadarmo.
Budík sme nastavili na 6:15, v kľude sme sa naraňajkovali, pripravili si jedlo na deň, zbalili veci, nasadli na bicykle a vyrazili sme na štart. V kempe v Račkovej doline to už žilo, všade rozložené bicykle, ľudia v dresoch a samozrejme organizačný tím. K organizátorom musím povedať, že boli veľmi milí a plní elánu, čo určite pomohlo celkovej atmosfére pretekov. Zaregistrovali sme sa, dostali štartovné čísla a čakali na štart. Predtým ešte nasledovali stručné pokyny a rozdanie čipov. Úprimne, predstavoval som si veľkolepejší štart, kde bude znieť hudba, organizátor bude kričať do megafónu a nakoniec zaznie výstrel zo štartovnej pištole. Tu to prebiehalo komornejšie, ešte päť minút pred štartom nebol pri štartovnom oblúku nik. Nakoniec sme sa tam po výzve od usporiadateľa presunuli, zaznelo krátke odpočítavanie tri, dva, jedna, štart a išlo sa.



Vyrazilo sa pekne v kľude, ale po prvej minúte to jeden z pretekárov nevydržal a nasadil tempo. Skupina sa postupne trhala a ja s Vladom sme sa držali spolu niekde v prvej polovici štartového poľa. Už prvé kilometre medzi Račkovou a Kvačianskou dolinou ukázali, že môj kamarát nezvolil najvhodnejší bicykel, respektíve jeho obutie. Štartovalo zopár ľudí na graveloch, ale Vlado mal jednoznačne najtenšie plášte a to mu robilo problémy, či už pri výstupoch ale aj pri zjazdoch.

Nehovorím, že na graveli sa nedá takéto podujatie absolvovať,
Po vyšliapaní na Magurku som si v hlave hovoril, že na čo som sa to dal.
ale on sám uznal, že voľba bicykla nebola dobrá – bolo to preňho veľakrát trápenie. Poďme však späť k pretekom. Od úvodu bolo jasné, že tu nič nebude zadarmo. Kopce síce striedali zjazdy, ale úvodných 50 km bolo predzvesťou toho, čo nás ešte čaká. Počas týchto kilometrov som si veľmi užil úsek cez Kvačiansku dolinu, kde som bol dvakrát ako turista. Je to nádherná oblasť a zároveň našou cestou išlo veľa návštevníkov, ktorí nás so záujmom sledovali a pozerali na naše štartovné čísla, že čo sú to za preteky a o čo vlastne ide.



Prvú zastávku sme mali v Chlebnici (po 50 km), kde miestne potraviny zaznamenali asi najväčší obrat v roku, lebo tam stála značná časť štartového poľa. Dokúpili sme vody a sladkosti, plus donútil som sa zjesť jednu žemľu a tu nastal môj najväčší problém. Vôbec mi nechutilo v prvý deň jesť, neviem, či to bolo adrenalínom, teplom (v daný deň bolo 35 stupňov), únavou alebo čím. Nemal som na nič chuť, iba na vodu, respektíve pitie. Viem, že treba dopĺňať jedlo, ale mne to skrátka nešlo.



Nasledovalo 25 km po rovine. Tieto kilometre „zadarmo“ boli počas pretekov na nezaplatenie. Ale aj tu usporiadateľ našiel zaujímavé miesta, nešlo sa po hlavnej ceste, ale všelijakými bočnými cestami popri rieke Orava. To sme však nevedeli, čo nás čaká. Po krátkej pauze na kofolu v Tvrdošíne prišla pre mňa najťažšia časť prvého dňa. Za Štefanom na Ostrave prišlo prudké 7 km stúpanie (miestami prevýšenie 18 %) na otvorenom slnku, kde sa dal ledva tlačiť bicykel. Následne sa dalo už bicyklovať, ale prišlo ďalších 7 km približne s 8 % stúpaním. Skrátka zabijak. Po vyšliapaní na Magurku som si v hlave hovoril, že na čo som sa to dal. Potreboval som dlhšiu pauzu, ale Vlado na mňa tlačil, aby sme šli ďalej a to sa mu o chvíľu bohužiaľ vrátilo. Počas tejto hrebeňovky ho začalo bolieť brucho, dobré dve hodiny trpel a preto sme každú chvíľu stáli. Tento hrebeň bol veľmi náročný a my sme si uvedomili, že pôvodný plán, dať 150 km, je nereálny.

Rozhodli sme sa zavolať do penziónu v Oravskej Lesnej a našťastie sme chytili poslednú voľnú izbu. Vlado sa z toho nejako dostal a po krátkej zastávke v Hruštíne sme pokračovali smer Oravská Lesná. Za zmienku stojí ešte prekvapivá neoficiálna občerstvovačka za Hruštínom, kde pre účastníkov rodina jedného z pretekárov pripravila chutné jedlo. Úprimne, mali sme toho už dosť, ale pred Oravskou Lesnou nás ešte očarila miestna príroda, bolo neskutočné byť na vrchole kopcov v prírode, keď zapadá slnko. O 21:30 sme dorazili do Oravskej Lesnej, v pizzerke dali pizzu (opäť mi nechutilo, ale nasilu som ju zjedol) a v miestnej krčme Riť dali dve pivá a poldeci. Do postele sme sa dostali o polnoci a budík nastavili na 4:00 (super predstava spať štyri hodiny).

  • Celkovo: 121,11 km, 2 502 výškových metrov
  • Záznam trasy: Strava



Druhý deň


Cestou sme sa striedali, raz ťahal jeden, raz druhý, ale táto prvá časť hrebeňa bola naozaj náročná a nekonečná...
Úprimne, keď zazvonil budík, tak to bol veľký šok. Tešil som sa na to, čo nás čaká, ale vôbec som sa necítil oddýchnutý. Dlho sa mi nedalo zaspať a celkovo sa mi nespalo dobre. Keď sme skontrolovali trekovaciu aplikáciu, tak sme zistili, že viacero pretekárov zvolilo spánok v Oravskej Lesnej, respektíve v okolí. My sme však vyrážali medzi prvými – o 4:45 sme už bicyklovali. Oblasť Oravskej Lesnej poznáme, tak sme vedeli, čo nás na úvod dňa čaká – zjazd k vodnej nádrži Nová Bystrica a následne veľký a dlhý náročný kopec na Mravenčík (995 m).



Celý čas som sníval o tom, ako si v najbližšej dedine v potravinách kúpim studený mliečny nápoj Mullermilch a stále som to spomínal Vladovi – dal som si to ako odmenu po takom výstupe. Tu sa stala ešte milá príhoda. Pri zjazde z Mravenčíka sme dobehli pretekárov pred nami a tí hovorili, že v našej oblasti bol hlásený medveď, čiže reakcia jasná, rýchlo preč (nebudem hovoriť, že pri zjazde sa všetko podobalo na medveďa ). Dostali sme sa do dediny Lutiše a ja som zostal sklamaný, v miestnych potravinách žiadny Mullermilch. Tak som sa posťažoval pani predavačkám, len som neopatrne použil slovíčko kakao. Tie sa nás pýtali na preteky a boli také milé, že ako sme raňajkovali vonku, tak mi jedna z nich priniesla teplé kakao (len ja som sníval o studenom, to som jej však nepovedal a poslušne ho vypil ).

Nasledovalo 20 km po cyklotrase do Krásna nad Kysucou a tu sme spravili menšiu chybu. Doteraz neviem prečo, ale rozhodli sme sa ísť na skorší obed, asi preto, že sme podľa mapy videli, že nasleduje dlhá a náročná hrebeňovka. Strávili sme tam viac ako hodinu a vlastne sme neboli ani hladní. Nasledoval výstup hore na hrebeň a dlhých 31 km, kde sme si navyše nemohli užívať výhľady, keďže bolo zamračené a do toho hmla, plus hodinu nám aj kvalitne popršalo. Cestou sme sa striedali, raz ťahal jeden, raz druhý, ale táto prvá časť hrebeňa bola naozaj náročná a nekonečná, občerstvenie nie a nie prísť a už som videl na Vladovi, že má nervy, tak som šiel trošku popredu, dorazil na občerstvovačku (ubytovňa u Cipára) a tam zobral hneď dva poldeckáky (poctivé umy), aby som Vlada ukľudnil. Tu nás od usporiadateľov čakal drink zadarmo a k tomu sme si dali ešte výbornú kapustnicu. Bolo tu viacero pretekárov a zjavne tu trávili dlhší čas, ale my sme všetko zjedli za 25 minút a išli ďalej. Vedeli sme, že na CP (Červený Kameň) to nedáme, tak sme sa dohodli, že do Lysej pod Makytou musíme doraziť a tam spíme.



To sme ešte nevedeli, aká náročná cesta nás ešte čaká. Viac ako 50 km po hrebeni, kde to bolo stále hore-dole a nastavený cieľ v nedohľadne. Najlepšie bolo, že keď už si človek myslel, že sa ide spustiť po asfaltke, tak prišlo odbočenie do lesa, kde za tmy a v blate nasledovalo ďalšie trápenie. Z poslednej hodiny mi utkvelo v pamäti, že na mňa prišla neskutočná únava (za hodinu som si asi stokrát zívol). O 22:30 sme sa úspešne dostali do Lysej pod Makytou a po usmernení od svadobčanov sme sa rozhodli prespať v školskom areáli na miestnej tribúne. Čo-to sme zjedli, rozložili si karimatky a spacáky, prezliekli sa, trošku pokecali a šli sme spať. Budík sme nedávali, veď určite nás svetlo skoro ráno preberie – opak bol pravdou.

  • Celkovo: 162,42 km, 3 787 výškových metrov
  • Záznam trasy: Strava

Tretí deň


Ako som spomínal, že deň predtým som sa v penzióne skoro vôbec nevyspal, tak tu na tribúne to bolo excelentné. Zobudil ma až Vlado a keď mi povedal, že je pol šiestej, zostal som prekvapený, keďže plán bol už hodinu bicyklovať. Kým sme sa prebrali a zbalili, tak bolo štvrť na sedem. V Lysej sme dali na benzínke ešte rýchle raňajky (pumpárska bageta, keks a energeťák). Do CP (Červený Kameň) to bolo 30 km a opäť raz sme si naivne mysleli, že o chvíľku sme tam – trvalo to takmer tri hodiny. Tu si pamätám, že pri jednom zjazde som si myslel, že už sme v dedine, kde malo byť CP a na tabuli sa objavil úplne iný názov, tak som nahlas zakričal.

Následne sme zastali v centre dediny, pozerali mapu a miestne babky, ktoré išli akurát do kostola nám hovorili, ako sa zľakli pri tom mojom reve, že niekto padol. Úspešne sme sa dostali do CP, kde nás čakali veľmi milé organizátorky, guláš, pivo (dokonca aj domáca), možnosť vyvapkovať bicykel a navyše tu bol aj mechanik. Jedna chyba, ktorú sme s Vladom spravili, bola, že sme nevyužili aj možnosť osprchovať sa. Chceli sme ísť čo najskôr ďalej, ale nakoniec sme tam strávili viac ako hodinu. Myslím si, že sprcha by telu pomohla.



Po CP nás čakal výstup na Vršatec.
Dal som sušiť veci, najedol sa, vytiahol spacák a nastavil budík na piatu.
Túto trasu som už absolvoval, avšak zistil som, že je úplne iné byť na jednodňovej bikovačke a na pretekoch. Tam, kde inokedy človek bez zosadnutia vyšliape hore, tu musí tlačiť bicykel. Vršatec bol náročný a navyše tu bola jedna z mála nezmyselných odbočiek od organizátora. Z ničoho nič nás trasa zaviedla smerom dole, kde ani nebol chodník a bolo problém vôbec ísť, nieto mať vedľa seba ešte bike. Nejako sme to dali a nasledoval dlhý zjazd až do dedinky Horné Srnie a potom 20 km po rovine s vetrom do chrbta. V Trenčíne sme si dali krátku pauzu a jedno pivko. Tu to mám tiež pojazdené a odhadoval som, že trasa do Beckova nám bude trvať dve hodiny, ale nakoniec to opäť bolo potrebné vynásobiť dvoma.



Cesta bola pekná, avšak Vladovi sa stala osudná. Ku koncu tohto úseku začal pociťovať nepríjemný tlak na hrudi, ktorý neprestával. Aj keď sme si dali hodinovú pauzu na Beckove v krčme a výdatne sa najedli. Videl som na ňom, že má obavy, ale išli sme ďalej. Plán bol nakúpiť v Tescu v Novom Meste nad Váhom a potom potiahnuť do Starej Turej a tam spať. Ako sme však nakupovali, tak bolesť u Vlada neustupovala a jeho obavy rástli. Predsa len otec dvoch detí a keď človek číta rôzne nešťastia, ktoré sa dejú na pretekoch, tak sranda ide bokom. Sadli sme si pred Tescom a Vlado sa nakoniec rozhodol, že končí a ide na vlak (hneď ten večer bol na pohotovosti v BA, kde mu spravili všetky možné vyšetrenia a našťastie bol v poriadku).

Ja som nasadol na bike a o 21:00 sa pobral ďalej, avšak došlo mi, že do kelu, ja som tu zostal sám, predsa len ako sa hovorí: „ve dvou se to táhne líp". Podľa toho, ako bola nastavená trasa, som dúfal, že o polnoci som v Starej Turej. Našťastie sa mi šlo celkom dobre a už o 23tej som tam bol. Na rad prišlo hľadanie nocľahu. Hneď som zamieril na futbalový štadión a opäť som chcel spať na tribúne, avšak ten bol zamknutý. Pri štadióne je aj mestská hala, ktorej súčasťou je reštaurácia, kde bol prístrešok a tam som sa medzi lavicami rozložil. Dal som sušiť veci, najedol sa, vytiahol spacák a nastavil budík na piatu. V noci sa mi stala ešte jedna zaujímavosť, asi o jednej ráno som sa zobudil na to, ako sa mi strašne trasú nohy, bol som celý spotený, videl som svetlo a počul hlasy – asi nejaký energetický šok spojený s únavou. Dal som si polovicu pikaa, jeden paralen, napil sa poriadne vody a šiel spať.

  • Celkovo: 159,57 km, 2 729 výškových metrov
  • Záznam trasy: Strava

Štvrtý deň


Ráno bolo ťažké, ale bol som odhodlaný dnes dôjsť do cieľa. Dal som si rýchle raňajky, zbalil veci a vyrazil na jeden z najťažších kopcov – Veľká Javorina. „Výborné" na začiatok dňa bolo, že trasa viedla po turistickej ceste, čiže takmer permanentné tlačenie bicykla. Výstup mi trval cez dve hodiny. Na vrchole som opäť čo-to zjedol, doplnil vodu a pozrel sa na aplikáciu, kde sú ostatní pretekári. Videl som pár, ktorý ma dobiehal a povedal som si, že títo dvaja ma nesmú dnes predbehnúť.



Z Veľkej Javoriny nasledovali približne dve hodinky postupného zjazdu smerom na Myjavu. Išlo o technickú jazdu, ktorú som si veľmi užil. Následne prišli na rad rozľahlé polia, kde opäť prišlo k tlačeniu bicykla a pomalé približovanie sa k hradu Branč. Celkom dobre sa mi darilo ukrajovať kilometre, až tesne pred Brezovou pod Bradlom sa mi, ani neviem ako, podarilo zablúdiť v lese a to tak, že zrazu som bol na mieste, kde neexistovala cesta. Musel som nechať bicykel tam a po svojich ísť hľadať cestu. Podarilo sa mi ju nájsť, ale potom som zase chvíľku nevedel nájsť bicykel.



Úspešne som sa vymotal a dostal so do Brezovej.
Nakoniec to prišlo, Garmin ukázal kilometer do cieľa, ja som sa len obzeral, kde je ten cieľ.
Zišiel som z oficiálnej trasy a išiel sa najesť, keďže bol čas obeda. V centre na terase som bol atrakcia, pretože prišiel špinavý a smradľavý cyklista, ktorý si objednal menučko. Potom som v potravinách dokúpil vodu a nejaké tyčinky a vybral sa na cestu. Opäť som si všimol, že ráno spomínaná dvojica je tesne za mnou a duch pretekára mi nedal a napovedal, že ma nesmú predbehnúť. Trasa ma zobrala až hore na Mohylu a následne prišiel posledný úsek Karpát. Túto časť som vôbec nepoznal, ale pamätám si dlhé a náročné stúpania, kde som ledva vládal tlačiť bicykel. Sú tu nádherné trasy a lesy, ale v tomto štádiu som si to už tak neužíval, videl som len cieľ a kilometre, ktoré ubiehali veľmi pomaly.

Okolo 16tej na mňa prišla veľká únava, čiže som si uprostred lesa ľahol, len tak na ceste a nastavil budík na pätnásť minút. To sa ukázalo ako správne rozhodnutie. Spánok mi veľmi pomohol a ja som celkom šikovne šiel ďalej. K tomuto dňu by som podotkol, že nemám problém bicyklovať sám, ale fakt mi chýbala spoločnosť a veľakrát som si spomenul na kamaráta Vlada a ľutoval, že musel odstúpiť. Po čase som sa dostal na hlavnú cestu nad Jablonicou a tu som už vedel presne, čo ma ešte čaká, pretože tento úsek som si prešiel týždeň pred pretekmi. V Bukovej som si sadol v miestnej krčme na kofolu a skontroloval som aplikáciu. Zistil som, že spomínaná dvojica je asi 10 minút za mnou, tak som okamžite vyštartoval a pridal, aby ma nedobehli. Viem, že ide o to dôjsť do cieľa, ale ja som skrátka chcel pretekať a nechcel dopustiť, aby ma dnes niekto predbehol.

Pravidelne som kontroloval aplikáciu, avšak nefungoval internet a tým pádom som nevedel, ako blízko sú moji súperi. Nakoniec približne po dvoch hodinách sa mi načítala aplikácia a zistil som, že súperi zostali stáť v Bukovej a ja mám veľký náskok, čiže som trošku zvoľnil. Začalo sa stmievať a mne zavolal môj parťák Vlado. Bolo povzbudivé ho počuť, ale zaujímavé bolo to, ako bol na seba naštvaný, že musel skončiť (čiže budúci rok ideme zase, aby on mohol dokončiť ). Čakalo ma posledných 33 km a veľmi nepríjemný úsek – od sedla Skalka, cez lúku Čermák až na Pezinskú Babu (ten, kto to šiel, tak vie, o čom hovorím). Sú tu veľmi ťažké stúpania a keď je človek takto vyčerpaný, tak všetko sa neskutočne násobí.

Je to veľký zážitok, obrovské dobrodružstvo a v dnešnej uponáhľanej dobe neskutočný relax pre hlavu.
Dal som to a okolo 21:00 sa dostal na Pezinskú Babu. Chýbalo mi 25 km do cieľa a ja som mlel z posledného. Navyše sa k tomu pridala tma. Len pre zaujímavosť, vytlačenie biku na Konské hlavy trvá pár minút. Mne to trvalo 25 minút a trikrát som musel zastaviť a oddýchnuť si. Takto som sa motal v tme tesne pred cieľom, neustále pozeral na Garmin a štval sa, ako pomaly mi ubiehajú kilometre, ktoré zostávajú do cieľa. Bolo veľmi náročné na psychiku vedieť, že už som skoro tam, čakať cieľ, ale navigácia človeka ťahá všelijakými odbočkami. Nakoniec to prišlo, Garmin ukázal kilometer do cieľa, ja som sa len obzeral, kde je ten cieľ. Na konci dlhej uličky som videl dvoch ľudí a ukázalo sa, že to je môj oco, ktorý prišiel pre mňa a usporiadateľka. DAL SOM TO.

Ani neviem, čo som cítil, išlo o neskutočnú úľavu, že som doma a do toho veľké vyčerpanie. Len pre pobavenie, jedna z prvých viet môjho otca bola, že tu 65-ročný Talian ťa predbehne (dve hodiny predo mnou došiel taliansky pretekár, ktorý mimochodom povedal, že to bol jeden z najťažších pretekov, aké kedy absolvoval)?! V cieli som dostal radler a koláč a bol som nesmierne šťastný, že už nemusím bicyklovať.

  • Celkovo: 167,98 km, 4 490 výškových metrov
  • Záznam trasy: Strava



Čo dodať na záver?


Preteky mi úplne otvorili oči. Kto to nezažil, tak nevie, čo to je bicyklovať 18 hodín cez hory, lesy, lúky. Neustále zosadať z biku, tlačiť ho, prenášať. Navyše spať kade-tade. Avšak každému to odporúčam. Je to veľký zážitok, obrovské dobrodružstvo a v dnešnej uponáhľanej dobe neskutočný relax pre hlavu. Siahol som si na dno svojich síl, ale neľutujem. Určite chcem tieto preteky absolvovať aj budúci rok a neodradilo ma to ani od môjho sna ísť na Míle.

Chcel by som na záver poďakovať mojej manželke, ktorá toto moje hobby toleruje a aj napriek tomu, že čakáme bábo, ma na preteky pustila. Vladovi, že do toho išiel so mnou, ďalej rodine a kamarátom za neustále povzbudzovanie. A nakoniec usporiadateľom, že zorganizovali výborné preteky.
report_problem Našel (našla) jsi v textu chybu?
tomasvaradinek (Tomáš Varadínek)
Líbí se Ti tento článek? thumb_up4thumb_down comments 1 komentář report_problem
clear
Proč se Ti článek nelíbí?
Odeslat zpětnou vazbu
Formulář se odesílá

comment Komentáře

Abys viděl(a) celou diskusi, musíš být přihlášený/á.
Formulář se odesílá
Přidej komentář
Formulář se odesílá

Podobné články

Salzkammergut Trophy 2022 – lístok do pekla si kúpiš, ale so spiatočným to také jednoduché nie je

Salzkammergut Trophy 2022 – lístok do pekla si kúpiš, ale so spiatočným to také jednoduché nie je

Príbeh o tom, prečo som sa po šiestykrát odhodlal postaviť na štart A - trasy. Ako sa vie otec rodiny, chodiaci do práce 5 dní v týždni, pripraviť na 213 km v Rakúskych Alpách.
Rallye Sudety – legendárny maratón, ktorý určoval trendy

Rallye Sudety – legendárny maratón, ktorý určoval trendy

Poďte sa pozrieť na trať maratónu, ktorý ponúkal technické jazdenie a náročné úseky, ešte keď neboli 29-palcové celoodpružené stroje, teleskopické sedlovky ani moderné geometrie.
Pozvánka: září - léto sice končí, my ale ne!

Pozvánka: září - léto sice končí, my ale ne!

Léto a s ním spojené horké dny jsou pomalu za námi. To ovšem neznamená, že se i nadále nemůžeme prohánět po závodních tratích. I v září se je rozhodně na co těšit.
keyboard_arrow_up