Už viem, prečo sú Pogačar a Roglič dobrí v horách

Už viem, prečo sú Pogačar a Roglič dobrí v horách

Mnohých pri predstave skvelej dovolenky v horách zrejme nenapadne Slovinsko ako prvé. Čo ponúka a prečo by mohlo nadchnúť aj vás?

Hneď na úvod...prečo Slovinsko? No v prvom rade cesta, ktorá je pomerne krátka v porovnaní napríklad s Dolomitmi, či Livignom. Zo Žiliny sa bavíme cca o 650 km a 6 hod, z BA tam viete byť pomaly za 4 hod. Cestovné náklady sú jasné, no ešte možno jeden dôležitý aspekt. Ak cestujete s dieťaťom, už viete, že o každý kilometer menej je veľká výhoda pre vodiča aj „animátora“, rovnako nemusíte obetovať celý deň len cestovaniu. Za druhé - prostredie, kde máte tak koncentrované množstvo všetkého, až z toho ide hlava bokom. No a tretím dôvodom v našom prípade boli skvelí ľudia zo Slovenska, teda Gabika a Mišo, ktorí sa sem pred pár rokmi presťahovali a ponúkajú krásne ubytovanie v dedinke Dovje.



Vždy, keď narazím na kocky, hovorím si, že niečo podobné sa len tak nevidí. A pod vrcholom, kde sú serpentíny viac nahusto, mi napadá, že idem vlastne Stelvio a Paríž-Roubaix v jednom.
Stačí niektorý z vyššie spomínaných impulzov a je rozhodnuté. Navyše pre nás to bude prvý väčší výlet do zahraničia, kde nebudú žiadne preteky. Preto som nechal doma aj kamery, nech ma neláka niečo vymýšľať, pôvodne som nemal v pláne ani písať tento článok. Ale prostredie a zážitky boli také, že sa prejavila profesionálna deformácia, fotíme o dušu a teraz si hovorím, že bude škoda nevyužiť materiál...a mám román . Možno vás trochu „nakopnem“, aby ste Slovinsko rovnako zaradili do zoznamu, teda ak ste tam ešte neboli. Ak áno, pripomeniete si ho a pôjdete znovu. Nižšie opísané výlety možno poslúžia ako počiatočný odrazový mostík ale rovno upozorňujem, že som nešiel loviť žiadne hardcore traily, ani robiť prechody hrebeňov, či epické výjazdy. Snažil som sa skĺbiť rodinný program s osobnou túžbou, dať si niekde pekné kopce, či už na MTB alebo žiletke. Taktiež pridám aj zopár tipov k výbave, resp. čo sa hodí mať, keď chcete jazdiť naľahko a svižne v horách pri nižších, v podstate jesenných teplotách. Jednoducho pestrý mix...



Hneď po príchode sa snažím trochu zorientovať. Spred 4 rokov, čo sme tu boli v zime, si pamätám pár miest a vodopád Peričnik. Vtedy sme prišli totiž v zime na lyže a skialp, no boli také podmienky (extémny dážď/sneženie), že lavínový 5. stupeň toho veľa neumožnil a stali sme sa v podstate zajatcami okolia, snehu a ľadu.

Plánovanie prebiehalo formou rozhovoru s domácimi, kamarátom Radom a funkciou Strava Heatmaps. Mišo a Gabika samozrejme poznajú okolie, no mieste chodníčky a traily veľmi nevymetajú. Zaujíma ma tiež, ako je to s oficiálnym pohybom cyklistov po chodníkoch, no vraj sa to tu v okolí nerieši a navyše sme tu mimo sezóny a nikde ani noha. Takže si vyklikávam večer prvú trasu a nechám sa prekvapiť, po cestovaní padám doslova za vlasť.

Nečakaný alpský freeride na úvod


Keď chcete skĺbiť rodinný program a niečo pojazdiť sólo, máte v podstate 2 možnosti...buď si privstať alebo ísť večer. No a mne viac vonia prvá možnosť. Po včerajšom cestovaní sa ale vykopem až o 9:00, aj keď pohľad z okna izby na majestátny Triglav by normálne zafungoval viac.



Cieľom je Planina Dovžska Rožca, na ktorú začínam stúpať parádnou šotolinou priamo z chalupy. Najbližšie 2 dni hlásia chladné rána a pekné počasie, čo značí doslova famózne pohľady na okolité hory. Prvá polovica je naozaj príjemná, potom ale moje Wahoo trvalo sčervená, až kým nevyjdem na Planinu, kde je aj chata...momentálne zatvorená.



Som nejakých 1 700 m vysoko, no čas mám dobrý, pozriem vyššie a hovorím si...dokelu, idem na ten kopec. Osobne som typ, ktorý ak niekam vyjde a vidí, že sa dá ísť ešte vyššie, ide . Hádžem bike na chrbát, ako v tých všetkých videách z Álp a vybehnem si na Dovžsku Babu (1 892 m n. m.). Nebudem vám hovoriť, aké výhľady sa mi naskytli, fotky myslím hovoria jasne a endorfíny sú na max.



Dávam teplú vestu Puffy, predsa len som takmer v 2 000 m a fúka vietor, ideálna na udržanie tepla. Rovnako ma teší, že Lector má sedlovku Eightpins, takže ju môžem zaraziť úplne na max, čo sa v strmých úsekoch naozaj hodí. Užívam si ale najmä úvodný hrebienok a pocit, že kúsok pod vami je „diera“, dodáva iný pocit zo zjazdu, než človek bežne máva. Ale nejde mi o rýchlosť, jednoducho sa hrám s terénom a stále mám v hlave, že nikde nie je ani noha.

Nejdem späť to isté, vyklikal som si okruh, ktorý síce nie je veľmi jazdený, ale tenučkú čiaru v mapách na Strave vidieť bolo. Na severnej strane ma čakala ešte námraza, traverzujem kopec a užívam si MTB. Ale potom chodníček vojde do lesa a tu si uvedomujem, že mi to ešte nejaký čas potrvá. Nasledujú úseky, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani na Trilogy, väčšinu idem v sedle, ale pravidelne musím zosadať...jednoducho strmý turistický chodník, miestami skalné bralá. Ono by bolo všetko v pohode, super na techniku a skúšanie...lenže som sľúbil Lenke, že za 2 hod som späť. No a tie už pred chvíľou ubehli, pričom ma čaká ešte 800 výškových bohvie akým terénom, drtím trail so zarazenou sedlovkou na max a miestami hopsám ako kamzík dole. Tak či onak, stehná rozhodne dostávajú zabrať.



V asi 1000 metroch sa už napojím na širokú „šotku“ a letím dole, stretávam rodinku na prechádzke a v Lenkinej tvári badať výraz, že 2 hodiny už predsa len ubehli . Idem sa dať trochu dokopy, nachystať vozík a pripraviť druhú fázu. Ale tak niekde pri srdci ma hreje pocit, že podobný zážitok mi určite zostane a ešte aj pekný kopec vo vrecku. Dokopy 21 km a 1 300 výškových...nie zlý pomer .

  • Mapka a záznam v aplikácii Strava.

Uvariť kávu pod Triglav


Už po ceste sem si hovoríme, že ako prvý výlet nebudeme špekulovať a dáme si dolinu Vrata až po chatu Aljažev, navyše po ceste je aj krásny vodopád (Peričnik), čo je atrakcia pre mladého ako vyšitá. Stačí prejsť cez cestu naproti do Mojstrany a začíname pomaly stúpať. K vodopádu ide všetko pekne postupne, ale pokračujeme ďalej, prehliadka bude po ceste späť. Viem, že dolina bude stúpať (400 výškových metrov), no kamarát Rado hovoril, že nič hrozné a je to pohodička. Lenže hneď za vodopádom zbadám ceduľu 25 % a trochu si na neho spomeniem.



No a čo je ten Mangart? Samozrejme, že kopec, no aký. Cesta, ktorá vedie hore, je jednoducho...no jednoducho epická a radí sa k najkrajším horským cestám na svete.
Ak ste niekedy ťahali vozík, možno viete, že do určitého sklonu to celkom ide, no od určitej hranice, čo je cca 7-8 %, sa zrazu zastavíte. A teraz si predstavte 25 %... našťastie stratégia kľučkovania nikdy nesklame a tu mi aj napadol nadpis článku . Ono tých strmých úsekov je viac a rozhodne nie sú krátke, no zase je položený nový koberec. Celkovo domáci vraveli, že Slovinci vo veľkom začali asfaltovať a upravovať cesty. Teraz mi ale nedá...jedno, či som u nás doma alebo v Slovinsku. Fakt nerozumiem tejto „turistike“ v štýle autom až na max, spraviť si fotku pri vodopáde alebo chate, nasadnúť a potom zase späť. Teraz sa nebavím o ZŤP, či inak zdravotne znevýhodnených, ale o normálnych ľuďoch. Vraj sa tu má ale dolina čoskoro pre autá zatvoriť a bude fungovať nejaký elektrobus....uvidíme nabudúce.

Keď zabojujem v tých stojkách, kde rozhodne cítim to ranné nosenie a behanie z kopca, cesta sa položí a otvoria sa neskutočné panorámy. Pred vami sa doslova vynorí severná stena Triglavu a vám spadne sánka. V podstate sa viete dostať až úplne pod ňu, pred tým vás ešte čaká dom Aljažev. Keďže na Triglav vedú klasické turistické trasy či feratty, je populárnym východiskovým bodom....nuž niekedy musíme prísť na dlhšie.



Pokračujeme ešte ďalej po širšej cestičke, míňame aj populárnu „instagramovú“ skobu a keď sa už cestička začne lámať, hľadáme pekné miesto. Mladý sa pred chvíľou zobudil a vozík má okrem iného výhodu, že si človek vie nabaliť aj veci na menší kemping. Nič veľké, len ten pocit, si takto s rodinkou uvariť kávičku a kukať pritom na tú stenu, stojí za všetky peniaze.



Inak tu mi napadá, že tie jednorázové balenia kávy sú naozaj šikovné na podobné príležitosti a nájdete ich u nás na MTHIKER shope.

Cestou späť sa ešte zastavíme pri vodopáde, kam si Lenka vybehne s mladým, ja zatiaľ strážim a hovorím si, že na prvý deň dosť dobré. Jedine späť do Dovje treba ísť do poriadnej stojky a to sa predtým ešte zastavujeme na nákup. Nuž, treba sa na všetko dívať ako na pekný tréning...



Keď má Stelvio a Paríž-Roubaix dieťa


Hneď ako som „uploadol“ prvé výjazdy na Stravu, ako prvé sa objavovalo slovo Vršič. Takže je rozhodnuté, ráno už začínam o 7:00 a nechýba ani prízemný mráz. Napájam sa na cyklotrasu smer Krajnska Gora a keď za mnou vychádza slnko, opäť mám „TEN“ pocit. A to najlepšie ešte len čaká.



Vršič je horský prechod cez Júlské Alpy a skutočne legendárne stúpanie plné serpentín, ktoré sú navyše z veľkej časti tvorené kockami. Ak ho vezmeme z Krajnskej Gory, čaká cca 10 km s priemerom 7 %. No to hlavné, kedy sa cesta naozaj dvihne, je posledných 6 km s priemerom 9,1 %. Zhadzujem Idro, voľné kraťasy a buffku strčím do košíka, pripravený užiť si stúpanie.



A že si ho veru užívam, navyše idem v „tempíčku“, čo je okolo 300 wattov aj s fotením za jazdy a postupne ukrajujem výškové metre a serpentíny. Vždy, keď narazím na kocky, hovorím si, že niečo podobné sa len tak nevidí. A pod vrcholom, kde sú serpentíny viac nahusto, mi napadá, že idem vlastne Stelvio a Paríž-Roubaix v jednom.



Za 31:20 som hore a možno poznáte ten pocit, keď si dávate príjemne do tela a vyjdete na vrchol epického kopca s ranným slnkom v chrbte. Inak Primož Roglič tu je na Strave druhý s časom 21:06...ale zase „dal" som Jána Halika, ktorý šiel ale vtedy zrejme so zmrzkou v ruke .



Hore si ešte čosi pofotím, nahodím kraťasy, bundu a šup do mrazivého zjazdu. Keď brzdím pred kockami, hovorím si, že tu by sa ani MTB veľmi nestratilo a bavilo by ma sem stúpať aj na ňom. Inak aj to bol impulz na jedno porovnávacie video, ktoré uvidíte už čoskoro. Dole zletím a za cca 2 hoďky a niečo sedím pri raňajkách s rodinkou vysmiaty ako lečo. A to ma ešte čaká ďalšia epická jazda, rodinná...



  • Mapka a záznam výjazdu v aplikácii Strava.

Čo všetko sa dá vidieť na 80 km


Tento náš výlet bol dokonalým príkladom, akú koncentráciu možností ponúka okolitá oblasť... veď posúďte sami. Opäť smerujeme po cyklotrase na Krajnsku Goru, prejdeme centrum a pokračujeme smer Taliansko. Fotíme sa pri hranici, odbočíme z cyklotrasy a stúpame. Prvým cieľom je Lago di Fussine, teda nádherné jazero v objatí hôr. Kávička, fotečky, mladý si pochodí a pohádže kamienky do vody.



Nad tým je ešte jedno jazero, vybehne aj k nemu, čo bola jemná strategická chyba...on by chcel hádzať kamienky aj tu, no my pokračujeme, čo znamená na chvíľu malú sirénu . Prichádzame späť na cyklotrasu, ktorú tvorí v podstate bývalá železnica, teda jej násyp. Neustále jemne klesáme až do talianskeho mestečka Tarvisio. Pôvodne sme mysleli, že dáme pauzu na obed, lenže mladý zaspal, čo treba využiť, takže hodím len „pressko" a ideme zase späť.



Teraz pre zmenu dlho jemne stúpame, čo dá celkom zabrať, keďže sa snažím držať svižnejšie tempo a trochu cítim, že ten obedík predsa len chýbal. Ide s nami aj kamarát Rado na žiletke, od ktorého už tu nájdete viacero článkov zo Slovinska a nechcem, aby sa príliš nudil. Hádžem tyčinku do „kotla", Lenka mi dáva ešte jednu, pretože nás čaká ďalšia odbočka. Ak fandíte skokom na lyžiach, názov Planica vám zrejme netreba približovať. Nádherný športový areál, ktorému kraľuje mamutí mostík. Inak v podzemí je potom tréningové centrum bežkárov, kde aj v lete trénujú na snehu. Ale my pokračujeme ďalej...



Vnárame sa ďalej do doliny a po šotoline opäť stúpame, cieľom je chata Tamar. Neskoré poobedie a klesajúce slnko ponúka jemné svetlo, presvetľuje stromy a zvýrazňuje cestu pomedzi ne. Nuž, mňa chytila „jemná“ kríza, ale to prostredie ma doslova ťahá nahor a keď sa dolina ešte viac otvorí, je po nej.



Pred nami sa otvára majestátna panoráma s obrovskými stenami, ktorej dominuje 2 645 m vysoký Jalovec. Veľká zelená lúka, za ňou chata, únava v nohách ale zase viem, že si teraz doprajem niečo dobré za odmenu...taký ten cyklistický zen .



Mladý sa akurát zobudil a na odporúčanie Rada, ktorý sa odpojil a šiel na Vršič, objednávame teľaciu polievku. Bože, to bolo žrádlo...veľký tanier, hustá polievka plná mäsa, v miske k tomu opečená slaninka a pohánkové halušky. Na tomto príklade žiaľ vidieť rozdiel v službách oproti nám, pretože za 9 € v Tatrách už nedostanete asi ani hranolky s kečupom. Ale to je na inú tému...



Samozrejme, musíme myslieť aj na to, aby sa mladý niekde prebehol, na čo sa ideálne hodia práve takéto miesta...dôvod, prečo som si chcel švihnúť z Tarvisia a hodil si jemnú časovku s vozíkom. Ono po nejakom čase ho začnú „žrať mrle“, najmä, ak si dobre pospí. Ale tu je nádherne, objavíme ďalší vodopád, pasúce sa srnky a vyženie nás až pomaly zapadajúce slnko.



Pôvodne bolo v pláne ešte jazero Jasna, okolo ktorého sa ide aj na Vršič, ale zhodneme sa, že zážitkov máme dosť a úprimne, nohy majú tiež dosť. Ono 82 km s vozíkom, prevýšením 900 m a priemerkou 20 km/h si zobralo nakoniec svoju daň, najmä, ak prirátam ešte ten ranný Vršič. No vidieť toľko a vrátiť sa spoločne so západom slnka...top našich spoločných výletov.



  • Mapka a záznam v aplikácii Strava.

Nečakaný darček – Mangart


Ešte jedna dlhá serpentína cez celé úbočie, medzitým som komplet v hmle, hádžem veľkú na finiš. K tomu nápis na ceste „cieľ“ a cyklistická nirvána je dokonaná za 52 min.
Ak vynechám Vršič, tak ďalším slovom, ktoré sa veľa skloňovalo, bol Mangart. Aj Adam mi písal, že tam jednoducho musím ísť. No v rámci spoločných výletov by to bolo príliš komplikované...je to ďalej, ako bývame a ísť potom ešte niečo s vozíkom, by bolo už priveľa, najmä po včerajšku. No aj tak si pozerám mapu a Lenka zrejme vycítila, že mi tam ťahá oči a myšlienky. Nemáme presný plán, uvidíme ráno podľa počasia, ktoré už sa pomaličky kazí. Ráno mi hovorí, nech si teda spravím väčší plán a ona si potom poobede skočí s ostatnými na neďalekú feratku, teda sa prestriedame. Sadám ku kompu, Mangart tam a späť by som mal stihnúť, ak kopnem do vrtule...síce ma nohy bolia, ale veď na etapákoch sa mi tiež jazdí dobre v 3. etape. Mutlivan nechám Lenke, nech si spravia medzitým výlet k jazeru Jasna.

No a čo je ten Mangart? Samozrejme, že kopec, no aký. Cesta, ktorá vedie hore, je jednoducho...no jednoducho epická a radí sa k najkrajším horským cestám na svete. Stúpa až do cca 2 050 m n. m. no a keďže dole je okolo 10 °C, bude to so všetkým, ako sa patrí, vrátane hmly, vetra a chladu. Nabalím všetko potrebné, ale stále chcem ísť naľahko.



V podstate idem do Tarvisia ako deň predtým, len bez vozíka a na žiletke ide všetko o dosť rýchlejšie. Už tu začínam pomaly stúpať, ešte ma čaká sedlo Predel, čo je opäť hranica, späť do Slovinska. Kúsok zbehnem a predo mnou sa otvorí neuveriteľná panoráma, najmä z dôvodu, keď si predstavím, že tam idem hore stúpať.



Česi majú na to pekný cyklistický výraz, ktorý znie „kozí stezka“. No a v reči čísel 10 km, 947 výškových metrov, priemer 8,8 %. Síce idem už 2 hodiny pomerne svižne, no keď začínam naberať metre, nedá mi ísť pomaly, chcem ísť tempo už len pre „ten“ pocit. Hneď po pár serpentínach vidím známe auto, kolega Slavo, ktorý je tu s nami, sa vracia zo svojho autotripu. A vidno, že rozumie cyklistike. Prečo? Lebo sa ma nesnaží zastaviť (čo by bolo naozaj márne, keď už raz začnem stúpať), len sa pozdravíme a dostávam potlesk z auta ako na Gire. Takže si pamätajte, že zastaviť rozbehnutého nadšeného cyklistu v kopci na kus reči nie je dobrý nápad . Inak hore vedie cesta síce veľmi úzka, asfalt je starší, no kvalitný a nikde žiadna diera. Prechádzam rampu, kde sa platí, ak chcete ísť autom a pokračujem.



Prvým špecifikom sú neosvetlené tunely a naozaj dlhé. Teda vždy vidíte na druhý koniec, no v strede by sa veru hodilo predné svetielko, ktoré ostalo v taške...tunel tak osvetľuje len môj zadný blikajúci radar. Na druhej strane stretávam len pár áut a motoriek, v podstate som tu skoro sám.



Stále naberám výšku, cesta sa vinie zarezaná v skale, žasnem, ako sa dá niečo podobné postaviť a užívam si každý meter kopca. V asi 1 800 metroch sa dostávam na obrovskú planinu, no v diaľke vidím, ako popod skalu môžem pokračovať ešte ďalej. Tu už autá končia, zastaví ich rampa a ďalej môžete po svojich, prípadne do neďalekej chaty. Na motkanie sa okolo ale čas nemám a hlavne kopec pokračuje, žiadne zastavovanie nebude .

Už sa norím do hmly, idem popod obrovskú skalnú stenu, citím okolitý horský chlad ale aj blížiaci sa vrchol. Ešte jedna dlhá serpentína cez celé úbočie, medzitým som komplet v hmle, hádžem veľkú na finiš. K tomu nápis na ceste „cieľ“ a cyklistická nirvána je dokonaná za 52 min.



BTW Pogačar tu má čas 35 min z roku 2019, čo je ešte viac ako minútu za Brajkovičom. V podstate sa cez vrchol dá spraviť akési „kolečko", takže pokračujem ďalej a zastavím, kde menej fúka. Stále som „rozhicovaný“ zo stúpania, takže netreba ešte ďalšie vrstvy a zbieham nižšie, kde parkujú autá. Nahodím veci (viac nižšie) a potom už len cesta späť, skôr taká menšia časovka ale jazdu si fakt užívam, ešte si nastupujem v brdkoch...asi preto, že väčšinu leta jazdím MTB.



Dal by sa vytvoriť nádherný okruh cez Vršič, teda pokračovať na Bovec, no to by chcelo viac času a aspoň mi zostalo niečo nabudúce... aj 110 km a 2 000 výškových metrov pomerne svižnej jazdy stačilo. Lenka vďaka Wahoočku vidí presne moju polohu, tak sa mi dostáva ešte povzbudenie v kopci pred domom a s mladým si robíme potom spoločnú pohodičku...ozaj, kde je tu nejaký masér?

  • Mapka a záznam v aplikácii Strava.

Výbava alebo reklamné okienko


Teraz príde menšia vsuvka k výbave, pretože ste mi viacerí písali, čo nosím, keď sú podobné podmienky a keď sa strieda vysoká intenzita, nízka teplota a dlhé zjazdy. V podstate stačí pár kľúčových doplnkov, ktoré sa dajú rozmiestniť po tele a bicykli.

Ako spodná vrstva sa mi naozaj osvedčila minuloročná novinka od Castelli, tričko Miracolo, čo je taká „rybárska sieťka" s prímesou vlny. Na to ide bunda Beta RoS, čo je ideálna kombinácia na vysokú intenzitu a mierne chladné podmienky. Stačí rozopnúť zips a vzduch je priamo na tele, keď zips zavriem, izoluje. Do zadného vrecka beriem nepremokavú bundu Idro a k nej do sáčka ešte jedno tenké spodné tričko s krátkym rukávom.



Neverili by ste, koľko spraví rozdiel, keď ho oblečiem suché na tú sieťku a pod bundu. V košíku mám napchaté prevliekacie kraťasy Sportful, o ktorých som písal aj v reporte zo Sudetov a buffku. Síce to nie je zrovna „cestný“ štýl, no nič lepšie podľa mňa nie je, nefúka vám v zjazde na „bimbasa“, stehná v teple a ešte sa v nich dá aj veľmi dobre šliapať...keď zbehnete dole a zohrejete sa, stačí vyzliecť a valíte ďalej. K tomu ešte rukavice Perfetto do zjazdu a neoprénové ťapky na tretry. Pár vecí, ktoré dokopy vážia tak 400 g a spravia obrovský rozdiel.

A kam to všetko? Ďalší dôvod, prečo fandím gravel/MTB elasťákom, napríklad Assos Mille GTC Kiespanzer majú dokopy 4 veľké vrecká a sedia parádne. S bundou to je dokopy 7 vreciek, kam sa dá všetko rozložiť vrátane mobilu a traťoviek. A hlavne je oveľa príjemnejšie (najmä, ak si trochu dávate) mať veci rozložené po tele, ako natlačené len v bunde – stačí sa postaviť zo sedla a pochopíte. A ozaj, ešte jeden tip. Neverili by ste, ako dokážu tepelný komfort a pocit pohody zvýšiť také potítka, ktoré prekryjú zápästia.

Oddych v jaskyni


Nasledujúci deň, teda v nedeľu, leje celý deň ako z krhly. Takže miestny „guru“ atrakcií alias Rado nám odporučí jaskyňu Postojna. A táto je naozaj špeciálna, pretože sa jedná o jedinú jaskyňu na svete, ktorá má vlastnú železnicu...čo bolo pre mladého, ale rovnako pre nás s Lenkou, fakt zážitkom. Inak máme celkovo radi vláčiky. Ak sem pôjdete, rozhodne si rezervujte lístky dopredu. My sme si počkali 2 hoďky, čo ale vyriešil burger a nejaká tá kávička. Síce tu čaká dosť ľudí, no ak už raz vojdete dnu, všetko je presne načasované podľa skupín a žiadna tlačenica sa nekoná.


Rozlúčka na Planine pod Golicou


Dnes cestujeme domov, no výhoda Slovinska je v tom, že sa dá ešte niečo stihnúť, než pobalíte „saky-paky“. Opäť si privstanem, vytiahnem Lectora a cieľ? Vyklikal som si trasu cez Planinu pod Golicou, čo by malo byť také light MTB so šotolinkou s podobným začiatkom ako prvý deň – len už bez freeridu. Celú noc lialo, je poriadne mokro, ale práve v tom je čaro štrku. Nikde ani noha, navyše je pondelok a užívam si ticho lesa a krásne stúpanie.



Po takej lesnej spojke a cez niekoho dvor (čo je ale dokonca cyklotrasa) sa dostávam na stúpanie z Jeseníc, ktoré postupne prechádza v štrk. Keby ste ma tu vysadili s páskou na očiach a pozriem hore, budem tvrdiť, že som niekde vo Veľkej Fatre...najmä, keď majestátny Triglav na druhej strane zakrýva hmla.



Veľmi často narazím na slovo Rovt, čo mi domáci vysvetlili, že je niečo ako naše „lazy“. Podobné pomenovanie dokonale sedí, sem-tam sa mihne chalúpka niekde v kopci, v dedinách ľudia pracujú okolov domov a pekne vidieť ten rozdiel oproti „turistickým“ lokalitám ako neďaleká Krajnska Gora, či Tarvisio. Spravím si pekný okruh okolo kopca a zafŕkaný sa vraciam späť...tieto šotolinky by sa ale Lenke rozhodne páčili, niekedy nabudúce pôjdeme spolu aj sem.



Pekných 42 km s prevýšením okolo 1 350 m, umyjem bike pri aute a prídem presne na spoločné raňajky.

  • Mapka a záznam v aplikácii Strava.

Mladý pred chvíľou ešte len vstal, navyše počasie sa zase začína kaziť. Pôvodne sme chceli spraviť ešte výjazd k jazeru Bled, prípadne, že si tam vybehne Lenka sólo, ale keďže začalo poriadne liať, všetko pobalíme a spravíme si k jazeru výlet autom. Tu už parkovanie nie je rozhodne ľahké, no ten krémeš s výhľadom na kostolík uprostred vody za to stál. Inak, vedeli ste, že práve krémeš je miestna špecialita?



Odchádzame až okolo 14:30 a stále prídeme do Žiliny aj s prestávkami a tempomatom na 120 km/h o 21:00. Nech žije Slovinsko.

Pár slov na záver


Pôvodne som nemal v pláne nič písať a nakoniec je na svete „vojna a mier". Každopádne je to aspoň ukážka, že podobné výlety môžu byť naozaj veľmi pestré a počas 5 dní zážitkov neúrekom... tak som ich hodil „na papier" a od srdca, bude pekné si ich o pár rokov pripomenúť .

Na čom sme sa ale viacerí zhodli, že Slovinsko je také vyšperkované Slovensko. Tým nechcem nikoho uraziť, teraz nenarážam na okolité prostredie, veď Tatry a ďalšie naše pohoria sú nádherné. Navyše koncentrácia zaujímavých miest na km? je doma rovnako obrovská. Ale ide o infraštruktúru, služby a celkovo o úpravu prostredia, kde sa rozhodne máme ešte veľmi veľa učiť.

Dúfam, že článok trochu poslúži ako odrazový mostík, ak sa sem niekedy vyberiete. Teda nie ako presný návod, keďže máme každý odlišný pohľad na výlety, ich dĺžku, náročnosť a pod., ale možno budete lepšie vedieť, kam sa na mape pozrieť. No a potom si už ten svoj na mieru vyladený program určite vytvoríte. The End.
report_problem Našel (našla) jsi v textu chybu?
Imroman (Martin Imrich)
Líbí se Ti tento článek? thumb_up13thumb_down comments 3 komentáře report_problem
clear
Proč se Ti článek nelíbí?
Odeslat zpětnou vazbu
Formulář se odesílá

comment Komentáře

Abys viděl(a) celou diskusi, musíš být přihlášený/á.
Formulář se odesílá
Přidej komentář
Formulář se odesílá

Podobné články

Tip na výlet: Bikepacking s 10-ročnou dcérou?

Tip na výlet: Bikepacking s 10-ročnou dcérou?

Poznáte to, každý rodič by bol najradšej, keby jeho dieťa malo koníčky presne ako on. Často si rodičia plnia sny práve cez deti. U nás je to tak trochu inak.
 Test: Triko CRAFT PRO Wool Extreme - v suchu za každých podmínek

Test: Triko CRAFT PRO Wool Extreme - v suchu za každých podmínek

Běháte, jezdíte na kole nebo jen rádi chodíte na procházky? Když se pohybujete trochu rychleji, cítíte, jak jste zpocení a máte chuť se vrátit domů? Možná je tohle tričko určeno právě pro vás.
Dárky pro XC a silničního cyklistu - když sezóna nekončí PR článek

Dárky pro XC a silničního cyklistu - když sezóna nekončí

Na XC, a v některých oblastech i na silniční cyklistice, je krásné to, že si ji můžeme užívat celoročně. Tak proč neotestovat nové ,,hračky” hned po Vánocích.
keyboard_arrow_up