Prvýkrát na skialpoch

Ako sa z rekreačnej lyžiarky stala skituristka...

Turistika v zime je nádherná. Ale pohyb v zasneženej krajine je o to náročnejší, či už kvôli chladu a vetru, ale hlavne samotný pohyb v snehu dá zabrať. V zime si treba opatrne a rozvážne plánovať túry, zohľadniť chodník a jeho prešliapanosť, stav snehovej pokrývky,

Počas toho, ako sme sa borili, prepadávali a padali, nás s krásnou ľahkosťou obiehali práve skialpinisti, ktorí si na lyžiach šli ako po perinke.

počasie a netreba zabúdať, že dni sú krátke, obzvlášť v decembri a januári, kedy sú dni najkratšie. Povinnou výbavou sú turistické mačky, paličky a na škodu určite nie sú ani snežnice. Tie vedia napomôcť tak, že sa dostaneme aj tam, kam by sme sa bez nich neprebrodili. Avšak ani snežnice nie sú čarovný prútik a aj s nimi to vie byť poriadne náročné, najmä v čerstvom prašane. Ale prečo spomínam snežnice v článku o prvom skialpe? Pretože práve na turistike so snežnicami padlo definitívne rozhodnutie vyskúšať skialpy.

Snežnice vs. skialpy

Kráčali sme na Lajštroch, ktorý sa nachádza v Nízkych Tatrách a od Čertovice je vzdialený tak maximálne hodinku chôdze. Avšak v zime sa vie ten čas poriadne natiahnuť a skomplikovať. Podmienky sme mali nádherné, kopa snehu, zasnežené stromy, v pozadí prelievajúca sa hmla, no proste idylka, ale práve vďaka týmto krásnym podmienkam sme sa aj poriadne vytrápili.


Snehová pokrývka bola pod tenkou krustou sypká, takže aj keď sme mali snežnice, tak to veľmi nešlo. Zaboriť sa a prepadnúť sa so snežnicami hlboko do snehu a potom tie ťažké nohy ťahať von... Bolo to fakt „o držku“ a stokrát horšie, než sa zaboriť len tak bez snežníc.


Počas toho, ako sme sa borili, prepadávali a padali, nás s krásnou ľahkosťou obiehali práve skialpinisti, ktorí si na lyžiach šli ako po perinke. Vtedy sme si definitívne povedali, že toto musíme vyskúšať. Samozrejme, nebolo to rozhodnutie zo dňa na deň. Už dlho sme sa pohrávali s touto myšlienkou, keďže sme turisti srdcom aj dušou, milujeme zimnú krajinku a v neposlednom rade obľubujeme aj lyžovanie. A práve skialpy sú spojením tohto všetkého dokopy.

Vytúžený deň je tu

Koncom januára prišiel deň D. Vyrazili sme smer Malá Fatra so zastávkou v Liptovskom Mikuláši, kde sme si požičali skialpovú výbavu od veľmi milého pána (nevadilo mu, že sme lyže priniesli dávno po záverečnej, vravel, že hlavne nech sa vrátime celí, haha). Naším dnešným cieľom bolo Snilovské sedlo z Vrátnej. Lyžiarky sme mali požičané klasické štvorklipsňové, ktoré vyzerajú ako zjazdárske a lyže sme mali s rámovým viazaním (taktiež podobné zjazdárskemu). Na začiatok to bolo jednoduchšie, lebo sme sa nemuseli zapodievať tým, či to budeme vedieť zapnúť, zaklapnúť atď. Čo ale príjemné nebolo, bola hmotnosť lyžiarok spolu s viazaním a lyžami. Štyri klipsne a rámové viazanie čo to váži, ale nevadí, aspoň nohy budú posilňovať o trochu viac. Obuli sme lyžiarky, nastavili šliapací mód a vyrazili sme.


Moje očakávania boli dvojaké, buď to bude úplne perfektné, pôjde to a zapáči sa mi to, alebo v tom nespravím ani krok a bude to hotové utrpenie (nie každému tento pohyb na lyžiach nahor vyhovuje). Prvé kroky mi prišli vtipné, bol to taký zvláštny pocit, že niečo také veľké a ťažké ťaháte za sebou a neviete spraviť „normálny“ krok. Ale každým ďalším krokom to šlo lepšie a lepšie a, kupodivu, musím povedať, že po určitom čase mi prišiel ten pohyb prirodzený a príjemný.

Príprava pred prvým skialpom

Pred samotným prvým výstupom som si veľa o skialpe načítala, keďže som chcela mať o danom športe čo najviac teoretických informácií, či už o výbave, technike šliapania aj zjazdu a veľmi mi pomohli aj videá, ktoré zabezpečili, že hneď od začiatku sa snažím vyhýbať zlozvykom, napr. „čaptaniu“ a dvíhaniu lyží pri výstupe. Jedným z takých videí je určite aj video o častých chybách začiatočníkov, natáčané zhodou okolností práve v Oštiepkovej mulde a aj jedno z novších s Jakubom Šiarnikom.


Počasie nám prialo, bolo pekne jasno a slnečno, ale keďže sme boli na severnej strane pohoria, slniečka sa nám nedostalo, ale aspoň sme sa mohli kochať krásne nasvieteným hrebeňom. Kráčali sme po zelenej turistickej značke po lesnej ceste. V Malej Fatre je povolený pohyb na lyžiach po turisticky značených chodníkoch, plus sú vymedzené niektoré zimné trasy, po ktorých je možný pohyb aj mimo turistického chodníka (tým je práve aj turistický úsek od zelenej turistickej značky spod križovania lanovky po Oštiepkovú muldu). Presné znenie si môžete pozrieť na stránke Malej Fatry v návštevnom poriadku.


Stúpali sme lesnými „cik-cakmi“, ktoré príjemne zmierňovali stúpanie. Robili sme si časté pauzy na oddych, predsa len, pre nohy to bol nový pohyb, chce to zvyk. Stretali sme ďalších skituristov, ktorí tiež smerovali do sedla, resp. do Oštiepkovej muldy. Pod lanovkou, ktorá z Vrátnej premáva do Snilovského sedla sme pokračovali turistickou lesnou cestou, smerujúcou do Oštiepkovej muldy. Nepokračovali sme nahor po zelenej, keďže terén tam už bol veľmi strmý a traverzovať sme ešte pochopiteľne nevedeli.


Lesná cesta sa po chvíli zúžila na užšiu cestičku, vedúcu cez les. Sem-tam boli úseky, kde sme radšej lyže odopli a vyšli peši. Práve v jednej z týchto situácii, ako som odopínala lyže, som sa zohla a moja obľúbená termoska mi vypadla z boku batoha (odvtedy v zime termosku zo zásady nedávam z vonkajšej strany) a spadla… Kopec to nebol veľký, ale nerezová termoska na snehu šla ako po masle. Ani som sa nenazdala a termosky nebolo. Čo už, no, pokračujeme v ceste do muldy.

...i keď s miernou hrčou v krku, zjazd som si náramne užila a veľmi sa mi to páčilo.

Pred nami sa objavil krátky, ale hlboký žľab, ktorý ma trošku vystrašil, ale znova som to vyriešila odopnutím lyží, prešla som ho a naspäť som obula lyže a pokračovali sme ďalej. To už sme boli v Oštiepkovej mulde a otvoril sa nám výhľad na úplne biely hrebeň, ktorý vyzeral nádherne. Snilovské sedlo už nebolo ďaleko, avšak už nebolo najmenej hodín a ešte nás čakal prvýkrát zjazd vo voľnom teréne, zároveň to bol prvý kontakt so skialpami, tak sme sa rozhodli to nehrotiť. Došli sme k lanovke v Oštiepkovej mulde, kde sme svoj výstup zakončili. Dali sme si čaj, zlepili sme pásy (čo bola zo začiatku trošku „matura“, ale podarilo sa) a prepli sme viazanie na mód zjazdu.

Prvý skialp a hneď aj prvý freeride

Veľmi nás mrzelo, že sme nedošli až na hrebeň, kde bolo luxusné azurko a slnko. Nám sa slnka v ten deň nedostalo, keďže dolina Vrátnej je úplne „schovaná a zapichnutá“ hlboko pod hrebeňom. Nevadí, netreba preceňovať svoje sily, čas a podmienky, najmä v zimnom období a obzvlášť pri „nových okolnostiach“, čo prvý skialp určite je.


Zjazdu som sa dosť obávala, vo voľnom teréne som ešte nelyžovala. Nuž, všetko je raz prvýkrát. Na moje prekvapenie to šlo oveľa lepšie, než som si myslela, a i keď s miernou hrčou v krku, zjazd som si náramne užila a veľmi sa mi to páčilo. Prechádzali sme okolo miesta, kde som stratila termosku, tak si vravím, že sa skúsim predsa len pozrieť na okraj cesty, či sa neskotúľala len kúsok pod cestu… a bola tam! Takže stratená termoska sa našla a tentokrát putovala hlboko do vnútra batoha.


Po zjazde po príchode k autu nasledovala eufória a totálne nadšenie z tohto nového športu. Moje nádeje dopadli nad očakávanie a už v ten deň sme plánovali, kde pôjdeme nabudúce. Voľba padla na Kráľovu hoľu, ktorú sme navštívili asi o mesiac a bol to zatiaľ najlepší zjazd, aký som zažila. Samotný zjazd po masíve Kráľovej hole bol luxusný a lepší než akákoľvek zjazdovka!

Foto: Andrej Šuty